H - 17.8.2025

Úvod do liturgie

Dnes slávime 20. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Ježiš nás v dnešnom evanjeliu vyzýva, aby sme prijali jeho oheň a rozhodli sa preňho napriek všetkým možným prekážkam. Dôležité je tomu správne porozumieť a nemýliť si Ježišov oheň s nejakým fanatizmom, zaslepenosťou. V prvom čítaní sa spomína prorok Jeremiáš, ktorý šiel radšej do konfliktu s predstaviteľmi svojej krajiny, akoby odsúhlasil ich politiku. Podobne ako dnes aj vtedy mnohí ľudia sa nepýtali, čo im poslúži na spásu a čo povedie k záhube. Aj v druhom čítaní z Listu Hebrejom počúvame o potrebe bojovať. Keď autor listu hovorí o boji proti hriechu, nemyslí však na bežné hriechy a slabosti, ale najmä na prázdny spôsob života, bez viery i bez zmyslu.

Homília

Keď dnes z evanjelia čítame Ježišove slová o rozdelení, vieme si predstaviť viacero nepríjemných situácií, ktoré také rozdelenie môžu spôsobiť: nezhody kvôli majetku, odcudzenie kvôli zradenej láske, vzájomné nepochopenie pri dôležitých životných rozhodnutiach; časté sú rozdelenia aj medzi najbližšími kvôli politike. Na aké rozdelenie myslel Ježiš, keď o ňom hovoril ako o nevyhnutnosti, dokonca o rozdelení, ktoré spôsobí on sám?

Z minulej nedele si pamätáme Ježišovu výzvu k bedlivosti, pozornosti voči príchodu Pána, ktorý do našej starostlivosti zveril majetok i ľudí. A pamätáme si aj Ježišovo vyjadrenie: Kde je váš poklad, tam bude vaše srdce. Áno, vieme si predstaviť, že poklad rozdeľuje. Presnejšie to, čo za poklad pokladáme. Príkladov by sme mohli vymenovať veľa – od majetku cez osobné vzťahy až po náboženskú vieru a politické názory. Ježiš ako dôvod rozdelenia myslel svoj životný program, program, ktorý nazýval Božím kráľovstvom. K tomu programu patrila jeho predstava o Bohu ako milosrdnom Otcovi, ako Priateľovi ponižovaných a odsúvaných, o náboženstve vnútornej túžby, nie vonkajšieho zákona, o svete, ktorý nie je len hriešny, ale aj spásy hodný. A zaiste, k tomu programu patril aj zápas o Božie kráľovstvo, avšak vedený inými prostriedkami, ako je zaužívané vo svete.

Ježišovo vyjadrenie, že prináša oheň a že sa nevie dočkať, kedy vzbĺkne, môžeme vidieť v súvislosti s tou predchádzajúcou výzvou k bedlivosti. Bedlivý človek nielenže nedrieme, ale nevie sa dočkať, kedy sa to stane. Športovci sú najviac napätí pred začiatkom, kým rozhodca nezapíska zápas alebo kým nedá signál zo štartovacej pištole. Kto nie je v napätí, v kom nie je oheň, ten nepodá výkon, ten nič nezahrá. Ježišov zápas, ku ktorému vyzýva, nie je beh o medailu, ani snaha o víťazstvo nad súperom. Ježiš vyzýva k zápasu o svet, o spásu sveta, aby svet slúžil Bohu, nie diablovi. Rozlíšiť, kedy o čo ide, a potom sa rozhodnúť a v rozhodnutí vytrvať, nemusí byť jednoduché. Ani v osobnom živote, ani vo veľkých spoločenských témach.

Pomôckou k správnemu rozhodnutiu je pre veriaceho kresťana otázka: Keď urobím to alebo to, pomáham ku spáse (šťastiu) sebe, svojim blízkym, svetu? Alebo naopak, zničím všetko okolo seba a nakoniec i seba samého? Chápeme, že zaľúbený človek si ako prvé nekladie otázku, či jeho vzťah slúži jemu a objektu jeho záujmu na spásu alebo na záhubu, ale prečo si takú otázku nepoložiť? Samozrejme, môže to nejaký čas trvať, kým sa to rozpozná. My, katolíci, nenazývame napríklad manželstvo rajom na zemi, ale sviatosťou, posvätením, požehnaním. Prečo si teda neklásť otázku, akým horíme ohňom: Či je ten oheň zničujúci alebo oheň, ktorý je pre nás a toho druhého požehnaním? A iste, treba sa aj pýtať, kedy ide o požehnanie a čo sa dá preto urobiť.

Včera a dnes všetky médiá sledovali stretnutie prezidentov dvoch svetových mocností na Aljaške. Ľudia sú rozdelení, kto komu drží stranu, koho víťazstvo a koho porážku si želá. Kto si však kladie otázku, čo urobiť, aby sa pomohlo ku spáse sveta? Ktoré rozhodnutie povedie k ničeniu a ktoré k uzdraveniu? Možno sme si dnes povšimli aj úryvok z Knihy proroka Jeremiáša. Zaznelo tam, že Jeremiáša treba zabiť, lebo varoval pred vojnou s mocnou susednou ríšou, s Babylončanmi, a radil, aby sa s nimi Židia dohodli. Kráľ najprv dovolil, aby ho hodili do cisterny, potom ho tajne poslal vyslobodiť. Tie cisterny mali podobu veľkej fľaše, keď tam niekoho hodili, sám nevyliezol, topil sa v špine a kale. Politika vtedy bola ako dnes. Množstvo protichodných záujmov, mnoho štváčov a málo múdrych ľudí. Jeremiáš sa nerobil múdry, trápil sa tým, čo spoznal ako oslovenie od Boha. Ľudia v Jeruzaleme ho však nepočúvali a obvinili ho, že sa chce dohodnúť s nepriateľmi. Jeremiáš však nechcel podriadenie, ale zmierenie, radil sa s Bohom, a potom odporúčal, čo spoznal ako Božie usmernenie k záchrane.

Jeremiáš, podobne ako neskôr Ježiš, šiel proti väčšinovej mienke, najmä proti záujmom mocných. Horel ohňom Božieho oslovenia, ktorý mu osvetľoval cestu ku spáse. To je celkom iný oheň ako oheň zloby a nenávisti, ktorý niekoho spaľuje a vedie do stále väčšieho nešťastia. Pamätáme si, ako pápež František opakoval, že každá vojna je vopred prehratá (pre všetkých zúčastnených). A bolo to len predvčerom, na sviatok Nanebovzatia P. Márie, keď pápež Lev povedal: „Nesmieme sa zmieriť s nadvládou konfliktov a zbraní. S Máriou vieme, že Boh nám pomáha.“

A tak rozlišujme oheň nenávisti a oheň spásy a zvoľme si ten oheň – v osobných postojoch i spoločenských vzťahoch – ktorým budeme horieť na svoju spásu a na záchranu sveta!