Dnes je 11.12.2019    meniny má: Hilda Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Henri Boulad píše pápežovi Benediktovi XVI.

SOS pre dnešnú cirkev 

Francúzsky časopis “Vagues d' Esperances” (Vlny nádeje) uverejnil v decembrovom čísle v roku 2009 list egyptského jezuitu Henriho Boulada, ktorý napísal pápežovi v roku 2007. List hovorí jasnou rečou. Henri Boulad patrí vo Francúzsku a v nemecky hovoriacich krajinách medzi uznávané osobnosti. Narodil sa v roku 1931 v Alexandrii, teológiu študoval v Libanone, filozofiu vo Francúzsku, psychológiu v USA. V roku 1950 vstúpil do jezuitskej rehole. Preklad tohto francúzskeho textu uviedol v nemčine časopis Imprimatur/ č. 43, s. 49-52, vo februári 2010. Slovenský preklad: Peter Žaloudek. 

“Svätý otče,

dovoľujem si Vám napísať tento list, pretože mi krváca srdce pri pohľade na to, ako cirkev upadá do bezvýznamnosti. Dúfam, že moju detinskosť ospravedlníte. Tá moja detinskosť je na jednej strane výrazom skutočnosti, že my všetci sme “deti Božie”, na druhej strane je však prejavom náruživej lásky k cirkvi. Dúfam, že mi tiež prepáčite alarmujúci tón tohto listu, pretože si myslím, že je už “o päť minút dvanásť” a situácia nedovoľuje žiadne dlhé vyčkávanie. 

Dovoľte, aby som sa Vám najskôr predstavil: Som egyptsko-libanonský jezuita melchitského rítu a čoskoro budem mať 76 rokov. Tri roky som rektorom jezuitského kolégia v Káhire, predtým som pôsobil v týchto úradoch: predstavený jezuitov v Alexandrii, regionálny predstavený jezuitov v Egypte, profesor teológie v Káhire, riaditeľ Caritas Internationalis pre Blízky východ a Severnú Afriku. Poznám veľmi dobre katolícku hierarchiu v Egypte, pretože som sa viacero rokov pravidelne zúčastňoval na ich schôdzach ako najvyšší predstavený reholí v Egypte. Mám veľmi osobné vzťahy ku každému členovi hierarchie, niektorí z nich sú moji bývalí žiaci. Okrem iného poznám dôverne pápeža Schenuda 3. a dosť často sa s nim stretávam. Čo sa týka katolíckej hierarchie v Európe, mal som veľakrát možnosť osobne sa s niektorými stretnúť: kardinálom Königom, Schönbornom, Daneelsom, arcibiskupom Kothgaserom, diecéznymi biskupmi Kapellarim a Küngom, ako i inými rakúskymi či európskymi biskupmi. K stretnutiam s nimi došlo počas mojich niekoľkoročných prednáškových ciest po Európe – Rakúsku, Nemecku, Švajčiarsku, Maďarsku, Francúzsku, Belgicku a inde... Počas týchto ciest oslovujem rôznorodé publikum ako i spektrum médií – novín, rádií, televízií. To konám koniec koncov i v Egypte a na Blízkom východe. Navštívil som 50 krajín na štyroch kontinentoch, vydal som 30 publikácií v 15 jazykoch, hlavne vo francúzštine, arabčine, nemčine a maďarčine. Z mojich 13 kníh ste možno čítali „Boží synovia, Božie dcéry“, ktorú Vám osobne odovzdal Váš priateľ P. Erich Fink z Bavorska. Toto teraz nepíšem preto, aby som sa pred Vašim zrakom urobil dôležitým, ale preto aby som naznačil, že moje slová vyvierajú Z poznania problematiky univerzálnej cirkvi a jej situácie dnes v roku 2007. 

Pristúpim k dôvodu môjho listu, chcem byť stručný, jasný a objektívny. Najskôr začnem zoznamom faktov, ktorých číslo nie je zďaleka definitívne: 

1. Náboženská prax je v permanentnom úpadku. Kostoly Európy a Kanady navštevujú čoraz menšie skupiny ľudí tretieho veku. Čoskoro však i tieto vymiznú. Nezostane žiadne iné riešenie než tie kostoly zavrieť či prebudovať na múzeá, kluby, mešity, koncertné sály či mestské knižnice, čo sa už dnes deje. To čo ma však udivuje, je fakt, že mnohé z týchto kostolov sa renovujú a modernizujú za drahé peniaze v snahe prilákať nových veriacich. Toto však exodus ľudí z cirkvi nezastaví.

2. Kňazské semináre a noviciáty sa vyprázdňujú rovnakým tempom a povolania k duchovnému zameraniu klesajú. Budúcnosť je očividne pochmúrna, naskytuje sa otázka, kto preberie úlohu „klasických duchovných povolaní“. Európske fary sú čoraz častejšie obsadzované kňazmi z Ázie a z Afriky.

3. Mnoho kňazov opúšťa úrad a malý počet tých, čo ho ešte vykonávajú – často za hranicou dôchodkového veku – tak konajú v neustálom zhone a s čoraz väčším zameraním na úradnícku  byrokratickú činnosť. Mnohí z nich tak v Európe, ako aj v tzv. treťom svete, žijú v konkubináte pred očami veriacich, ktorí proti tomu nemajú námietky, ako i pred zrakom svojho biskupa, ktorý nič proti tomu nemôže konať, lebo mu chýba kňazský personál.

4. Reč cirkvi je staromódna, anachronická, nudná, neustále sa opakujúca, moralizujúca a časovo neadekvátna. V žiadnom prípade nejde o to plávať s prúdom či skončiť v demagógii, pretože evanjeliové posolstvo musí byť predstavované v jeho celej a vyzývavej nákazlivosti. Čo je však omnoho dôležitejšie, je „nová evanjelizácia“, ku ktorej nás vyzval Ján Pavol II. Táto stojí však často v protiklade voči tomu, čo si mnohí myslia, keď hovoria o návrate k starému jazyku. Oveľa potrebnejšie je predstaviť vieru v Boha pre ľudí dnes v novom svetle a  s novou silou.

5. Toto sa môže uskutočniť len prostredníctvom hlbokej obnovy teológie a katechézy, ktoré musia byť od základu na novo premyslené a preformulované. Jeden nemecký kňaz, ktorého som už niekoľkokrát stretol pri mojich opakovaných cestách do Nemecka, mi povedal, že slovo „mystika“ sa nenachádza v novom katechizme ani jeden jediný raz. Bol som z toho šokovaný. Musíme konštatovať, že naša viera – viera dnes – je až príliš rozumová, abstraktná, dogmatická a málo, skoro vôbec, neoslovuje srdce a telo.

6. Ako konsekvencia vyššie uvedeného sa utiekajú mnohí veriaci k náboženstvám Ázie, k sektám, New Age, evangelikálnym cirkvám, okultizmu atď. Tento fenomén nech nás neprekvapuje. Ľudia hľadajú pokrm inde, lebo u nás ho nenachádzajú. Majú totiž pocit, že im namiesto chleba podávame kamene. Kresťanská viera, ktorá kedysi dávala ľuďom zmysel života, sa stala pre ľudí dnes záhadou, prebytkom, nadbytočnou vecou dnes už zanikajúcej minulosti.

7. Na úrovni morálky a etiky – všetky publikácie učiteľského úradu cirkvi, či k téme toľko opakovaného manželstva, antikoncepcie, potratu, eutanázie, homosexuality, kňazských manželstiev, znovuzosobášenia rozvedených, atď., už nikoho neoslovujú a vyvolávajú tak maximálne unavený úsmev na tvári, či indiferentnosť. Všetky tieto morálne a pastorálne problémy vyžadujú oveľa viac, než len “neomylné” vysvetlenia. Vyžadujú oveľa dôkladnejší, citlivejší a humánnejší prístup pastorálnej teológie, sociológie, psychológie... avšak spôsobom, ktorý je oveľa viac, než je tomu dnes, podobný línii evanjelia.

8. Katolícka cirkev, ktorá bola dlhé stáročia veľkou vychovávateľkou Európy, zdá sa, že si neuvedomila, že tá Európa už dozrela, dospela k zrelosti a výrečnosti, schopnosti samostatného myslenia a artikulácie. Naša Európa už odmieta, aby sa s ňou zaobchádzalo ako s neplnoletým dieťaťom. Paternalistický štýl cirkvi „Mater et Magistra“ je už definitívne za nami a dnes nikomu nič nehovorí. Kresťania sa dnes  naučili myslieť vlastnou hlavou a už nie sú viac ochotní čokoľvek len tak jednoducho prehltnúť.

9. Katolícke krajiny niekdajšieho sveta – Francúzsko, „najstaršia dcéra cirkvi“ a ultrakatolícka francúzska časť Kanady – urobili obrat o 180 stupňov a dnes podľahli ateizmu, antiklerikalismu, agnosticizmu a indiferencii. V iných európskych krajinách je tento proces v pohybe. Je evidentné, že čím viac boli nejaké krajiny v minulosti „pomaterčené cirkvou“, tým väčšia averzia prevláda voči cirkvi v týchto krajinách.

10. Dialóg s inými cirkvami a náboženstvami utrpel dnes veľkú porážku. Zdá sa, že pokrok, ktorý bol dosiahnutý na tomto poli zhruba pred polstoročím, utrpel dnes silnú ranu a je otázne, či a akým smerom dialóg vôbec bude pokračovať. 

Tvárou v tvár týmto faktom je však reakcia cirkvi nejednotná, má dvojakú podobu.

- Vážnosť situácie sa snaží minimalizovať a utešuje sa tým, že na poli jej arcitradicionálneho krídla, ako i v krajinách tretieho sveta dochádza neustále k obnove.

- Spolieha sa na Božiu pomoc, ktorá ju počas 20 storočí vždy „podržala“ a ktorá má i dnes popri všetkých tých krízach a ťažkostiach ktoré cirkev prežíva, moc zachovať ju pri živote. Koniec koncov – či nedostala cirkev prísľub k večnému životu (brány pekelné ju nepremôžu)?

- Modernu – toto obdobie nemožno obísť ako keby neexistovalo. Pretože sa to však cirkev nenaučila, musí dnes prežívať to, čo prežíva. Druhý vatikánsky koncil sa snažil 400 ročnú zaostalosť napraviť. Dnes je však čoraz viac evidentný duch, ktorý „pootvorené dvere“ znovu zatvára  a cirkev sa vracia do obdobia Tridentského koncilu a Prvého vatikánskeho koncilu. Len sa rozpamätajme na toľkokrát opakovaný výrok Jána Pavla II: „Žiadna alternatíva k Druhému vatikánskemu koncilu.“

- Ako dlho sa ešte bude pokračovať v ceste „pštrosej perspektívy“ a strkať hlavu do piesku? Ako dlho sa bude zotrvávať v neochote pozrieť sa faktom do očí? Ako dlho sa budeme ešte snažiť zachrániť fasádu? Tú fasádu, ktorou sa dnes už nikto nedá obalamutiť. Ako dlho ešte budeme tvrdošijne zotrvávať a odmietať každú kritiku, namiesto toho aby sme v nej videli šancu k obnove? Ako dlho budeme odmietať tú naliehavú reformu, ktorá sa ponúka a my sme ju vždy odhodili nabok – na sviatok sv. NIKOHO – aby sme sa ňou nemuseli zaoberať?

- Len v jasnom pohľade napred a nie naspäť môže cirkev splniť svoju úlohu: byť svetlom sveta, soľou zeme, kvasom... Namiesto toho však musíme konštatovať, že cirkev, ktorá bola po stáročia priekopníčkou, za dnešnou dobou už len pokrivkáva a nestačí jej.

- Opakujem, čo som napísal na začiatku tohto listu: „Je päť minút pred dvanástou“ (na tomto mieste píše páter Henri Boulad v nemčine, aby nemecký pápež dobre pochopil, čo chce povedať). Dejiny nečakajú, zvlášť nie dnes v tak rýchlo bežiacej dnešnej  a zároveň stále sa zrýchľujúcej dobe.

- Každý podnik, ktorý konštatuje deficit či disfunkčnosť, sa okamžite postaví zoči-voči otázke čo treba robiť: pozve si expertov a snaží sa znovu postaviť na vlastné nohy mobilizujúc všetky sily na prekonanie krízy. Prečo to nerobí podobným spôsobom cirkev? Prečo nemobilizuje všetky živé sily pre radikálne aggiornamento? Prečo?

- Lenivosť, zbabelosť, pýcha, nedostatok fantázie a kreativity, vyčítavý kvietizmus v nádeji, že Pán to predsa len napraví, nedopustí krach, tak ako sa to už mnohokrát stalo v minulosti.

- V evanjeliu nás varuje Kristus: „Synovia tmy sú oveľa chytrejší pri svojich obchodoch než synovia svetla...“                                                 

Čo je potrebné urobiť? 

Cirkev dnes stojí pred naliehavou potrebou reformy. 

1. Potrebujeme teologickú a katechetickú reformu za účelom nového pohľadu na vieru, a túto koherentne preformulovať pre dnešných ľudí. Viera, ktorá nič neznamená a ktorá ľudskému životu nevie dať zmysel, je len zbytočná okrasa, neužitočná superštruktúra, ktorá sa sama od seba zrúti ako dom postavený z papierových karát. A to sa dnes už deje!

2. Pastorálnu reformu za účelom vytvorenia úplne novej koncepcie odbúraním zdedených štruktúr.

3. Spirituálnu reformu za účelom znovu oživenia mystiky a nového pochopenia zmyslu sviatostí. Je potrebné vrátiť sviatostiam ich existenciálny zmysel a znovu ich integrovať do života. K tejto téme mám toho povedať veľa. 

Cirkev je dnes príliš formálna a formalistická. Človek má dojem, že inštitúcia zabíja charizmu a že v konečnom dôsledku má význam len stabilita navonok, naleštený povrch, fasáda. Nevystavujeme sa nebezpečenstvu, že raz budeme Kristom ohodnotení ako „obielené hroby“ (Mt 23,27)? 

Na záver by som chcel navrhnúť zvolanie generálnej synody na úrovni celosvetovej cirkvi, ktorej by sa mali zúčastniť všetci kresťania – katolíci, ale aj iní – v odvahe a úprimnosti, ktorí budú jasnou rečou diskutovať o nadnesených témach. Táto synoda by mala trvať 3 roky, ukončená by mala byť generálnym zhromaždením – vyhnime sa slovu koncil – ktoré by nielen zhrnulo všetky diskutované témy, ale zároveň formulovalo záväzné  uzávery. 

Svoj list končím s prosbou, Svätý otče, aby ste odpustili moju úprimnosť a smelosť, ktorou sa na Vás obraciam a zároveň mi udelili Vaše otcovské požehnanie. Dovoľte mi ešte pripomenúť, že tieto dni prežívam s Vami vďaka Vašej výnimočnej knihe „Ježiš z Nazareta“, ktorá ma práve sprevádza ako predmet mojej duchovnej lektúry a každodennej meditácie. 

V úprimnej odovzdanosti v Pánovi 

Graz, 18. júla 2007

P. Henri Boulad

Preklad z francúzštiny: Werner Müller

Liturgia - Karol Moravčík

Sväté omše a iné bohoslužby.

Autorita cirkvi v demokratickej spoločnosti - 30 rokov po

Na 9. 11. 2019 pripravilo združenie Kampanila ďalšie sympózium na zaujímavú tému. Program a spôsob prihlásenia je na stránke:

http://www.kampanila.sk/aktualny-program/84

David Steindl-Rast pre slovenské noviny

Rozhovor, ktorý pre noviny Pravda pripravila Silvia Ruppeldtová, je tu:

Diskusie v Slovenskom rozhlase o knihe Radosť evanjelia na Slovensku II

V sobotu 8. 6. 2019 vysielalo Radio Slovensko o 20.05 reláciu s K. Moravčíkom a v nedeľu 23. 6. 2019 o 8.05 s J. Žuffom. Reláciu Sobotné dialógy moderoval M. Hanus a diskusie sa zúčastnil J. Daniška. Reláciu Hosť nedeľného dobrého rána viedol Š. Chrappa. Záznamy nájdeme tu:

https://www.rtvs.sk/radio/archiv/11372

http://radio-arch-pp.stv.livebox.sk/a520/00/0019/001953/00195391-1.mp3

Ivan Šimko a Martina Vagačová v Quo vadis

Záujemcom odporúčame prednášky v Quo vadis pri Kostole Najsv. Trojice v Bratislave.

Nová kniha - Radosť evanjelia na Slovensku II / Fakty a názory

Autori: Karol Moravčík, Jozef Žuffa.

Radosť lásky - sympózium Košice

OZ Kampanila a OZ Fuga pozývajú na sympózium dňa 4.5.2019 v Košiciach. Témou je dokument o manželstve a rodine Amoris laetitia. S prednáškami vystúpia: R. Bezák, K. Moravčík, J. Rindoš. Pozvánku tu:

2% z dane pre TF FK v roku 2019

Príspevok zo zaplatenej dane možno poukázať do konca mesiaca apríla.

Rozhovor na TV Pravda

Rozhovor Z. Martinákovej s K. Moravčíkom o Vianociach, spoločnosti a cirkvi nájdeme tu:

Radosť lásky - sympózium

OZ Kampanila pozýva na sympózium dňa 10.11.2018 v Bratislave. Témou je dokument o manželstve a rodine Amoris laetitia. S prednáškami vystúpia: R. Bezák, K. Moravčík, J. Rindoš. Viac na webe: http://kampanila.sk/files/news/Kampanila_A4_pozvanka_09-2018_web.pdf

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7