Dnes je 21.04.2024    meniny má: Ervín Prihlásiť
title teoforum

MOJA EURÓPA

MOJA EURÓPA Belgicko

Belgicko

Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Žijeme v prevrátenej demokracii

Autor: Daniel Kaiser. Rozhovor s Václavom Bělohradským, 3. 9. 2023. 
Uverejnené: https://standard.sk/426523/zijeme-v-prevratenej-demokracii-zapadnu-spolocnost-treba-oslobodit-od-tyranie-rastovej-ekonomiky-a-zelenu-pravdu-od-bludov
Žijeme v prevrátenej demokracii. Západnú spoločnosť treba oslobodiť od tyranie rastovej ekonomiky a zelenú pravdu od bludov.

Súčasná demokracia je v istom zmysle inverzná: posilňuje právo každého z nás patriť k nejakej chránenej menšine, oslabuje právo pre rozvoj demokracie najpodstatnejšie – byť z času na čas súčasťou väčšiny, ktorá má dostatočnú legitímnosť na to, aby mohla meniť zákony a kolektívne ciele, tvrdí najznámejší český filozof súčasnosti Václav Bělohradský. Dodáva, že ak teda meriame mieru demokracie počtom chránených menšín, ku ktorým smieme patriť, sú napríklad USA a štáty EÚ veľmi demokratické štáty. Ale ak ju meriame možnosťou vytvoriť väčšinu a zmeniť vývoj spoločnosti, sú tak USA, ako aj EÚ veľmi nedemokratické. 

Vstúpili sme v období pre nás kľúčovom do éry recesie, alebo aspoň hospodárskej stagnácie. Týka sa to Česka aj Nemecka. Niektorí odborníci odhadujú, že to bude dlhodobý jav. Vás to neznepokojuje?


Nie, stagnáciu beriem ako šancu. Varujem už dlho pred „závisláctvom“ priemyselných štátov od rastu, verím v skoré oslobodenie západných spoločností od tyranie rastovej ekonomiky. Otročenie rastu HDP vnímam ako pokus uniknúť otázke spravodlivého delenia sa o miesto na našej domovskej planéte: kým celý koláč rastie, rastú aj časti, ktoré nám patria, a ich rast odsúva otázku spravodlivej deľby koláča na nejaké vzdialené potom.

Kult rastu funguje ako inhibítor dopytu po spravodlivosti. Keby sa rast koláča zastavil, museli by sme hľadať legitímne princípy delenia sa oň – a to je zdroj kolektívnej úzkosti a neistoty. V súhrne povedzme, že deficit legitímnych princípov delenia sa o koláč, ktorý spoločne pečieme, je kompenzovaný ideológiou jeho rastu. Tyrania rastu je tak dôsledkom deficitu legitímnosti, ktorý charakterizuje západnú modernosť po smrti Boha, aby sme použili klasickú formuláciu.

Čo je na vynútenom delení zisku legitímne?

Slovo vynútené znie vo vašej formulácii nepriateľsky voči ľudskej slobode, ako v povrchnej interpretácii slávnej maximy Barucha Spinozu: Sloboda je poznaná nutnosť. Hlbší zmysel Spinozovho výroku je však v tom, že len slobodný človek sa môže rozhodnúť správne, že zlé rozhodnutie je vždy plodom nejakého predsudku alebo zaslepujúcej emócii. K slobode patrí aj ono ťažké, vážne konštatovanie Es muss sein, musí to byť! zo 4. vety Beethovenovho sláčikového kvarteta, opus 135, ktorého existenciálna rezonancia v príbehoch jednotlivcov je jedným z motívov v Kunderovom románe Neznesiteľná ľahkosť bytia.

Vedecký pojem planetárnej hranice vymedzuje limity ľudskej činnosti, ktorých prekročenie by ohrozilo prírodné systémy nevyhnutné na prežitie ľudstva. Týkajú sa napríklad zmien klímy, úbytku stratosférického ozónu, okysľovania oceánov, biochemických tokov, využitia sladkej vody, zmeny vo využití krajiny či straty biodiverzity. Len človek zotročený spoločnosťou konzumného pohľadu sa nevie rozhodnúť pre toto planetárne Musí to byť! Definujme si legitímnosť ako všeobecne zdieľané princípy delenia sa o pozemské statky, vrátane vzťahov k iným pozemským bytostiam.

V základe slova nomos, teda zákon, je podľa Carla Schmitta sloveso nemein – pásť. Legitímna zákonnosť je teda to, čo umožňuje ľuďom pásť v mieri svoje stáda na jednej Zemi, podeliť sa o miesto na nej. Ako dieťa som si obľúbil rozprávku Ako gazda delil hus, stále ma rozosmievala. Rozpráva o sedliakovi, ktorý nesie darom pánovi pečenú hus, aby od neho výmenou dostal nejakú výhodu. Pán ho požiada, aby hus spravodlivo rozdelil medzi jeho matku, jeho ženu, dvoch synov a dve dcéry. Ten potom stanovuje tieto legitímne princípy delenia husi: jeho matka sedí doma, dostane teda kostrč, otec je hlava rodiny, dostane teda hlavu, žena tou hlavou otáča, dostane krk, dcéry už čoskoro vyletia z hniezda, dostanú teda krídla, synovia, naopak, nohy, pretože čoskoro odídu z domu. To, čo jeho naratív nikomu neprisúdil, si sedliak legitímne prisvojí. Tá rozprávka je hlbokou metaforou pojmu legitímnosť, ako sa rozvinul v liberálnodemokratickej politickej kultúre.

Západná civilizácia sa zrodila z ducha filozofie a filozofia vo svojej najhlbšej podstate je rozprávaním príbehov, z ktorých odvodzujeme legitímne princípy zdieľania spoločného sveta: v akom zmysle žijeme v jednom spoločnom svete, starí aj mladí, živí i mŕtvi, trasochvosty i brontosaury. Nie je to jednoduché, ako treba odpovedať na otázku, či toho máme viac spoločné s našou fotografiou alebo s húsenicou? Všetky typy moderných legitimizujúcich naratívov majú v sebe vpísanú túžbu po svete, ktorý sa bude podriaďovať našej vôli, našim plánom a hodnotám: kontrolovať a disponovať je spôsob, ktorým sa moderný človek zdržiava vo svete.

Dovoľte ešte jednu malú alegóriu. Značka Foodora, predtým Dáme jedlo, spustila kampaň postavenú na hesle Pretože chcem! Má zbaviť zákazníkov každej inhibície, každých obáv zo slobodnej voľby, napríklad pizze na raňajky. Na ich webovej stránke čítame: Pod heslom Pretože chcem! chceme ukázať, že rozhodne nie je hanba, keď si vieme urobiť radosť – teda, že nie je hanba objednať si čokoľvek kamkoľvek.

To je hedonizmus, nie?

Skôr exhibícia svojvôle. V jednej televíznej reklame napríklad prinesú niekomu do kinosály akúsi škatuľku s jedlom, ten vstane a diváci, namiesto toho, aby ho okríkli, tlieskajú jeho zvolaniu Pretože chcem! Len tenká línia oddeľuje západný kult emancipácie od egocentrickej bezohľadnosti. Veď celá západná modernosť krúži okolo kultu emancipácie spod závislosti od toho, čo sme si sami nezvolili a čo už nevieme meniť, len prijať. Západnú civilizáciu označuje preto aj tragický nedostatok úcty k prirodzeným hraniciam emancipácie, jej hysterický kult sa tak premieňa na detinskú vzburu proti bio-socio-historickej situovanosti človeka v prirodzenom svete. Svojvôľa vpísaná do hesla Pretože chcem! sa začína vzťahovať aj na našu biologickú identitu.

Máte na mysli aj ideológiu transgenderizmu?

Áno, ak sa z výnimočnej skúsenosti uväznenia v cudzom tele stane ideológia, ako ste o tom nedávno hovorili s Waltom Heyerom, mužom, ktorý sa sťahoval z tela ženského do mužského a späť. Po tisícročia bola predsa v našej kultúre identita myslená ako osud a umenie sa s ním vyrovnať ako pevný základ našej osobnosti. Sú aj putá, ktoré vedieť prijať je oslobodzujúce, ako napríklad závislosť ľudí od pozemského bios.

Na kritike rastu bola založená zelená ideológia. Ale zelení sa dnes úplne upísali teórii ľuďmi zavineného globálneho otepľovania. Nie je táto klimatická ideológia útokom na demokraciu?

Slavoj Žižek pripomína, že ochota vziať na seba vinu za ohrozenie životného prostredia, má v sebe aj čosi utešujúce, veď ak sme to zavinili, môžeme to aj napraviť zmenou nášho správania, záleží len na nás. Pre človeka sformovaného západnou vierou v účinné odčinenie vlastnej viny je neznesiteľné byť bezmocným vinníkom nejakej katastrofy. Mám rád Nietzscheho skeptickú radu, pýtať sa vždy, keď pravda zvíťazila, aký blud za ňu bojoval. Áno, víťazné pravdy treba predovšetkým oslobodiť od mocných bludov, vďaka ktorým zvíťazili. Platí to aj o zelenej pravde, aj tú treba oslobodiť od mocných bludov, ktoré sa v nej usadili.

Výraz útok na demokraciu je mi však vždy zvrchovane podozrivý, väčšinou je to výzva na ostrakizáciu tých, ktorí kladú relevantné otázky, ktoré väčšinová spoločnosť vždy vníma ako subverzívne. Ja som si neprávom vyslúžil reputáciu postmoderného popierača roly pravdy v politike a verejnom priestore vôbec. V skutočnosti len tvrdím, že každá pravda je historicky situovaná udalosť – tu si požičiavam výraz Badioua –, ktorá má svojich verných svedkov a svojich obetavých hlásateľov. Bez radikálnej premeny seba samého spoločnosť nemôže prijať ich posolstvo, preto sa tí, ktorých privilégiá sú tou zmenou ohrozené, snažia obmedziť rezonanciu právd-udalostí vo verejnom priestore, delegitimizovať ich hlásateľov ako extrémistov, dezinformátorov, dezolátov, ktorých výroky treba považovať len za príznaky mentálnej poruchy. Svedkovia právd-udalostí spoločnosť buď naozaj premenia alebo skončia v zabudnutí, alebo vo väzeniach či blázincoch. Niekedy sa však odtiaľ vracajú ako hrdinovia a vyslúžia si sochu na námestí.

Liberálnodemokratické elity nemôžu bez kultúrnej hegemónie vykonávať svoju moc demokratickými prostriedkami. Hegemóniu majú tie oligarchie, ktoré kontrolujú to, čo väčšina ľudí nevníma ako politické, ale ako normálne: vďaka normalizácii určitých pojmov sa oligarchie ešte len stávajú elitami, teda nositeľmi všeobecne zdieľaných hodnôt. Subverzné otázky odhaľujú politický obsah toho, čo je údajne normálne, a taká „denormalizácia normálneho“ spôsobuje pád starej hegemónie. To sa na Západe v minulosti podarilo napríklad feministkám, robotníckemu hnutiu, rasovo či sexuálne diskriminovaným menšinám.

V súčasnosti kladú najdôležitejšie subverzívne otázky zelené hnutia. Prečo sa liberálnodemokratické elity snažia tie otázky prehlušiť alebo presmerovať, je jasné: čo je politické, je možné zmeniť, čo je normálne, zdá sa nemenné. Politizácia znamená, že to, čo sa má masám javiť ako prirodzené, sa teraz ukazuje ako niečo, čo sa dá zmeniť politickým rozhodnutím.

Akurát že hegemónmi sa medzitým stali práve zelení. A klimatickú politiku, čo je pokus o zmenu nášho životného štýlu, presadzujú bez ohľadu na prianie voličov. Európsky Green New Deal nám predpisuje, čo máme robiť do roku 2050 a je vlastne zneplatnením asi poschodia budúcich volieb.

To je prehnané tvrdenie, myslím. Zelení aktivisti majú ďaleko k hegemónii, teda ku kontrole toho, čo ľudia považujú za normálne, to skôr korporácie úspešne lakujú svoje záujmy nazeleno. Ale áno, voľby už dávno negenerujú väčšiny, ktorých autorita by bola dostatočne legitímna na predefinovanie kolektívnych cieľov, sú to pohľady financované práve tými, ktorých je nutné poraziť, ak chceme ubrániť náš pozemský domov v kozme pred suchom, požiarmi, povodňami a jedmi.

Kedysi som napísal, že demokracia prežije všetko s výnimkou zákonov na ochranu demokracie. Chcem tým povedať, že pod zámienkou ochrany demokracie sa zavádza preventívna cenzúra a systematická diskvalifikácia subverzívnej komunikácie, v ktorej sa spolu dohovárajú nikým neautorizovaní aktéri – dnes ide predovšetkým o kontrolu sociálnych sietí. „Sila demokracie tkvie v absencii podstaty, jedno stanovisko popiera druhé,“ napísala Tereza Matějčková. Každý zákon na ochranu demokracie etabluje nebezpečnú ideu, že demokracia má mať nejakú podstatu, že moc je vyhradená určitej triede mocihodných. Nedivme sa, absencia podstaty vždy vyvoláva úzkosť.

Keď orežeme teórie demokracie na holú kosť, povieme, že je to systém, ktorý maximalizuje pravdepodobnosť, že ľudia si zvolia zmenu skôr ako katastrofu. V každej demokratickej spoločnosti sa spolu bijú vo verejnom priestore na jednej strane tí, ktorí sa snažia zmenu urýchliť, pretože veria, že inak prichádzajúca katastrofa zničí náš svet. A na strane druhej tí, ktorí, naopak, považujú hlásateľov katastrofy za podvodníkov zneužívajúcich nekompetentnosť obyčajných ľudí. Spor o klimatické zmeny je toho poučným príkladom. Protesty sa často odohrávajú na pokraji deštruktívneho násilia, ale ak naliehavé témy môžu voľne rezonovať vo verejnom priestore a meniť vedomie ľudí, tí si väčšinou zvolia zmenu namiesto katastrofy.

Nestalo sa náhodou to, že klimaskeptici boli úplne delegitimizovaní? Disentným vedcom sa rušia prednášky, nepublikujú sa im štúdie, sú označovaní za pomätencov.

Znovu: zelené hnutia hlásajú, že sme sa ocitli v klimatickej núdzi, a preto je nutné vyhlásiť výnimočný stav, inak sa nevyhneme ekologickej katastrofe. Ľudstvo trpí, umiera – volala Greta Thunbergová v OSN a generálny sekretár Guterres sa k nej pridal. Do politiky preniká netolerantný apokalyptický tón. Výrazom duch marginality označujem fakt, že strany spolu súťažia vo voľbách o právo navrhovať zákony záväzné pre všetkých občanov. Ale len pod podmienkou, že víťazstvo jedných neprinesie likvidačnú porážku druhých, ale len obmedzené alternatívy k ich plánom. Víťazstvo bude marginálne, nie totálne, zvýši mi dane, ale nevyvlastní.

Apokalyptické inštancie, naopak, vyžadujú totálne víťazstvo jedných a totálnu porážku druhých, ako napríklad boj na život a na smrť proti moci oligarchov fosílnej ekonomiky, ktorí svojím konaním ohrozujú základné ľudské právo prežiť na tejto Zemi. Demokracia tak prestáva fungovať, pretože bez vzájomnej legitimizácie súperov, ktorí sa neusilujú o to, vzájomne sa totálne poraziť, je demokracia neefektívny systém vládnutia. Povedzme trochu komplikovane, že kauza zelených vyvoláva deficit marginálnosti, pretože fosílni magnáti musia byť totálne porazení, keď predsa ohrozujú naše právo žiť na tejto Zemi. To už nie je politické súperenie, to je boj na život a na smrť, v ktorom je všetko dovolené. Je možné riešiť také kauzy demokraticky? Neviem.

A pre vás je teda demokracia ešte dostačujúci systém, alebo by ste postúpili k záchrane planéty tým, že nás zdráhavo totálne porazíte?

Keď demokracia prestáva byť halierovým mariášom, keď je v stávke príliš veľa, duch marginality kolabuje a spoločnosť sa neudržateľne polarizuje. Zvrchovaná moc vyhlasuje výnimočný stav, aby krízu výnimočnými prostriedkami rýchlo vyriešila a spoločnosť sa potom mohla vrátiť k hre podľa pravidiel – k normalite. Problém kauzy zelených je v tom, že nie je žiadna normalita, ku ktorej by sme sa mohli vrátiť, veď práve normálne fungovanie kapitalizmu nás do krízy antropocénu strhlo.

Keď hovoríme o demokracii, čo je dnes démos?

Súčasná demokracia je v istom zmysle inverzná: posilňuje právo každého z nás patriť k nejakej chránenej menšine, oslabuje však právo pre rozvoj demokracie najpodstatnejšie – byť z času na čas súčasťou väčšiny, ktorá má dostatočnú legitímnosť na to, aby mohla meniť zákony a kolektívne ciele. Po celom svete sa množia väčšiny s veľkým deficitom legitímnosti – heslá ako Nie ste môj prezident sú typickým fenoménom tejto doby.

Keď nemajú občania šancu patriť k legitímnej väčšine, ktorá môže meniť zákony a kolektívne ciele, je demokracia len chatrnou mediálnou konštrukciou. Deficit majority rule, pravidla, že vládne väčšina, je prekrytý ideológiou v móde fetišizmu, ako tomu hovorí Žižek. Označuje tak primknutie sa k nejakej ilúzii, aby sme sa mohli zmieriť s nejakou neznesiteľnou pravdou. Tou ilúziou, ku ktorej sa Západ primyká, je obsesívna koncentrácia na práva LGBTQ komunít, ktorá však len maskuje fakt, že prudko ubúda reálnych možností presadiť alternatívne legislatívne projekty.

Napríklad?

Prezident Obama na fóre svojej nadácie My Brother’s Keeper pri debate o zabití Georgea Floyda policajtom vyhlásil, že bol zo svojej inštitucionálnej úlohy frustrovaný. Sťažoval sa, že žiadnu z reformných iniciatív, s ktorými jeho administratíva prišla, sa nepodarilo pretaviť na dostatočne odvážne kroky, ako by si bývali priali. V Českej republike si môžeme pripomenúť napríklad bezmocnosť občanov v kauze prelamovania limitov ťažby hnedého uhlia alebo sporov o podriadení developerských projektov záujmom obyvateľov. Neschopnosť občanov stať sa démom a krízové situácie riešiť presadením legitímneho legislatívneho projektu je príznakom nízkej miery demokracie: zatiaľ čo naše aktívne občianstvo slabne, politici podupávajú s výrazom obrancov demokracie na rôznych Prague Pride. Hrozí, že nám z demokratických slobôd zostane len právo ísť sa vycikať na záchody vyhradené opačnému pohlaviu.

Ak teda meriame mieru demokracie počtom chránených menšín, ku ktorým smieme patriť, sú napríklad USA a štáty EÚ veľmi demokratické štáty. Ak ju však meriame možnosťou vytvoriť väčšinu – démos – a zmeniť vývoj spoločnosti, sú tak USA, ako aj EÚ veľmi nedemokratické. V hlbšom zmysle sa občania pretavujú na démos, keď pritiahnu pozornosť k zamlčiavaným otázkam, ktoré začnú rezonovať vo verejnom priestore a zjednotia občanov, povedané vzletne, v jeden ľud. V čase, ktorý si zvykáme nazývať antropocén, za takúto tému považujem návrat na zem, ako hovorí Bruno Latour, teda vedomie planetárnych limitov, ktoré ekonomický rast nesmie prekročiť, pretože inak by bola nevratne ohrozená obývateľnosť planéty. Démos reprezentuje v čase antropocénu legislatívny projekt, ktorý nazvime Nomos Zeme.

Aktuálna otázka ale je, či ešte vôbec existuje nejaký verejný priestor, v ktorom by mohli rezonovať témy, ktoré by z nás urobili jeden ľud. Démos je v podstate agregácia názorov, ale udržuje si mediálna sféra, ktorá verejný priestor pohlcuje, ešte názorotvornú funkciu? Názor nie je nejaké Pretože chcem!, jeho legitímnosť je daná tým, že obstál v argumentovanom konflikte s druhými. Už sme povedali, že tajomstvom fungujúcich demokracií je duch marginality. Keď, naopak, ide takpovediac o všetko, systém je preťažený a zlyháva. Apokalyptický tón nemôže žiadna demokracia dlhodobo prežiť. Zelení zastupujú politický projekt, ktorý si vyžaduje nie marginálnu, ale totálnu zmenu, súčasne však riešenie ich kauzy nemožno prokrastinovať (odkladať) donekonečna. Dá sa uniknúť z tých klieští? Demokracia je halierový mariáš, umiernenosť ako všeobecný postoj je podmienka jej efektívneho fungovania. Kauza zelených, keď ju teda vezmeme vážne, umiernená byť nemôže, nejde v nej o haliere, ale o všetko.

Václav Bělohradský (79)

Filozof a sociológ. Narodil sa v Prahe, kde vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej. Bol žiakom Jana Patočku. Roku 1970 emigroval do Talianska, dlhé roky pôsobil ako profesor sociológie na univerzite v Janove, od roku 1991 ako profesor politickej sociológie na univerzite v Terste. V prvej polovici deväťdesiatych rokov hosťoval na Fakulte sociálnych vied Univerzity Karlovej. Je autorom mnohých kníh, napríklad Prirodzený svet ako politický problém (samizdat 1985, oficiálne 1991) alebo Myslieť zeleň sveta – rozhovor s Karlom Hvížďalom (samizdat 1986, oficiálne 1992). Jeho zatiaľ poslednou knihou je Čas pléthokracie. Žije v Prahe.

Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.

Liturgia - Karol Moravčík

Sväté omše a iné bohoslužby.

2% z dane pre TF FK v roku 2024

Príspevok zo zaplatenej dane možno poukázať podľa okolností do konca mesiaca marca alebo apríla. Informácie a tlačivá na poukázanie 2% z dane sú na stránke: www.rozhodni.sk

Pre poukazovateľov dane sú podmienky a časové termíny zvlášť tu: http://rozhodni.sk/poukazatel/

Slovensko a katolícka cirkev

Salve - revue pro teologii a duchovní život je časopis českej dominikánskej provincie. Vychádza 4x v roku. Číslo 4/2023 je venované katolíckej cirkvi na Slovensku.

Súhrnná správa zo synody o synodalite

Text záverečnej správy z 1. časti XVI. riadneho zhromaždenia synody biskupov (4.10.-29.10.2023) je preložený do slovenčiny. Celý text nájdeme na stránke synoda.sk/materiály: www.synoda.sk

Žijeme v prevrátenej demokracii

Autor: Daniel Kaiser. Rozhovor s Václavom Bělohradským, 3. 9. 2023. 
Uverejnené: https://standard.sk/426523/zijeme-v-prevratenej-demokracii-zapadnu-spolocnost-treba-oslobodit-od-tyranie-rastovej-ekonomiky-a-zelenu-pravdu-od-bludov

2% z dane pre TF FK v roku 2023

Príspevok zo zaplatenej dane možno poukázať podľa okolností do konca mesiaca marca alebo apríla. Informácie a tlačivá na poukázanie 2% z dane sú na stránke: www.rozhodni.sk

Pre poukazovateľov dane sú podmienky a časové termíny zvlášť tu: http://rozhodni.sk/poukazatel/

Modlitba za pápeža Františka

Dňa 13. marca 2023 z príležitosti 10. výročia zvolenia pápeža Františka koná sa na jeho podporu celosvetová modlitba.

J. Ratzinger - Benedikt XVI. medzi mýtom a realitou

Autor: Tomáš Petráček, 6.1.2023.

Relácia na RTVS - Pápež a vojna

Do kríža - polemická relácia, ktorá hľadá odpovede na závažné spoločenské, politické, kultúrne a náboženské otázky. Vedie: Jaroslav Daniška. Účastníci: Marek Maďarič, Karol Moravčík, Daniel Pastirčák.

Púť do Marianky

5. 6. 2022, organizuje OZ Samaritán.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7