Zamyslenie nad slovom - 4.12.2011

Už tradične nás druhá nedeľa adventná spája svojím evanjeliovým čítaním s postavou Jána Krstiteľa. S mužom, ktorý bol posledný v rade prorokov. V ňom končí, ale je aj prijaté staré a zároveň sa prenáša do nového. On sám robí všetko pre to, aby to nové mohlo začať. Svoje poslanie videl v pripomínaní, že nové bez starého sa nenarodí, a rovnako tiež, že staré môže pokračovať len v novom a že to nové už bolo ako zárodok v tom starom – staré a nové sa navzájom potrebujú. Správne pochopenie toho, čo bolo a prečo bolo, pomáha zrodu nového.

Ján Krstiteľ s veľkým zanietením hovoril o tom, čo prichádza. Ale aj o možných rizikách, že sa to môže aj nepodariť. Pri Jordáne s nevšedným zanietením hovoril o tom, že ľudia, pre ktorých sa to všetko má stať, že práve títo ľudia to môžu  pokaziť. Preto kázal pokánie a o hriechoch hovoril ako o prekážkach, ktoré bránia veci správne vidieť, bránia správne sa rozhodovať a rozhodnúť. Hovoril o predpokladoch prijatia Ježiša z Nazareta za Bohom poslaného.

Ako kedysi Ján, tak to môžeme robiť aj my dnes, nič viac. Ak chceme, ak máme na to vážne dôvody, aby aj pre iných sa Ježiš stal Kristom, tak môžeme skúmať prekážky, prečo sa tak doposiaľ nestalo, a potom ich môžeme pomôcť odstraňovať až do tej chvíle, keď sa tak nestane. Platí to rovnako o nás ako o iných, na ktorých nám záleží. Podobne, aj dnes rodič vychováva, učiteľ vzdeláva, vytvára predpoklady, ale čo zo všetkej tej námahy bude, to nik nevie.

Ježiša ako Mesiáša, teda ako toho, ktorý zachraňuje, môžeme zažiť aj tak, že sami poznávame, pýtame sa, ako sa vychovávať, ako sa vzdelávať a konať v jeho ovocí. To všetko v schopnosti správne vidieť staré i nové, neplakať za starým až tak, aby sme sa nevedeli potešiť z nového (ktoré aj vďaka starému prichádza). Veď my sami si robíme svet krajší, a tým utvárame aj seba. Ale rovnako platí, že si svet robíme sami aj škaredší, a potom takých aj seba!