Homília - 29.6.2010

Asi každý človek, čo len trochu sa orientujúci vo svete, keď vidí na obrázku alebo v televízii námestie sv. Petra a chrám sv. Petra v Ríme, povie si: Aha, to je miesto, kde býva pápež, to je centrum katolíckej cirkvi. Taký priemerne rozhľadený človek pritom má i nemá pravdu. Námestie sv. Petra aj so známym chrámom je naozaj centrom katolíckej cirkvi a býva tam hlavný (viditeľný) predstaviteľ našej cirkvi, ale zároveň je toto centrum aj tu, v Devínskej Novej Vsi, a to spolu s jej naozaj hlavným predstaviteľom. Hlavným predstaviteľom našej cirkvi totiž nie je pápež, ale Ježiš Kristus, a centrum jeho cirkvi je potom všade tam, kde je tento Ježiš ako Kristus vyznávaný a pôsobiaci.

Samozrejme, cirkev je aj inštitúcia a každá inštitúcia má svoje úrady a podobne. Tie hlavné úrady katolíckej cirkvi sídlia v Ríme pri chráme sv. Petra a v tomto úradníckom chápaní má naša cirkev v Ríme svoje centrum, podobne ako má Európska únia svoje úradnícke centrum v Bruseli. Môžeme sa sporiť o tom, či úrady v Ríme alebo v Bruseli dobre fungujú, ale normálny človek nepotrebuje spochybňovať ich samotnú existenciu. Úrady tiež k životu potrebujeme. To, čo je však najlepšie na úradoch, nie sú ony samotné, ale to, čo reprezentujú. Bruselské úrady reprezentujú naše národy a ich ochotu k spolupráci, a Rím reprezentuje veriace spoločenstvá kresťanov a ich túžbu spolupracovať vo viere podľa Ježiša Krista.

Dnešný sviatok apoštolov Petra a Pavla sa vzťahuje k dvom významným Kristovým apoštolom, k dvom svedkom jeho života, smrti a zmŕtvychvstania. S Rímom ako mestom ich svedectvo súvisí potiaľ, že v tomto meste obaja apoštoli podľa hodnoverných informácií ukončili svoj život, a to mučeníckou (svedeckou) smrťou práve kvôli viere v Ježiša Krista. Ich smrť v najdôležitejšom meste vtedajšieho sveta nebola náhodná. Hoci kresťanstvo vyšlo z okrajovej židovskej provincie Rímskej ríše, za jednu generáciu sa stalo nadnárodným fenoménom, preniklo do veľkých miest a usídlilo sa i v hlavnom meste. Neviem posúdiť, či za života apoštolov bolo kresťanstvo v Ríme až tak známe, žeby sa dostalo aj do televízie (ak by vtedy nejaká bola). Ak však obaja najvýznamnejší apoštoli kresťanstva zomreli násilnou smrťou, a to nie náhodne, ale z rozhodnutia úradov štátu a mesta Ríma, tak musíme povedať, že už vtedy bolo kresťanstvo nielen osobnou, ale aj spoločenskou vecou, že už vtedy začalo vytvárať alternatívnu spoločnosť k vtedajšej pohanskej rímskej spoločnosti.

Kresťanstvo prišlo s novým určením autority (božskej i ľudskej) a začalo vytvárať i nové chápanie vzťahov od človeka k človeku. Namiesto bohov, ktorí garantovali moc najbohatších a najmocnejších v spoločnosti, kresťanstvo pozdvihlo autoritu Boha, ktorý vzkriesil Ježiša Krista, ukrižovaného Pána. A namiesto vzťahov, kde sú ľudia prísne zoradení podľa svojho postu na spoločenskom rebríčku, kresťanstvo prinieslo vzťahy, kde sú ľudia zoradení podľa viery z Krista, ktorou prijímajú iných ako svojich bratov a sestry. Pre túto autoritu Boha, ktorý sa zjavil v Kristovi, a vzťahy medzi ľuďmi ako bratmi a sestrami v Kristovi, žili apoštoli Peter a Pavol a ich povolanie ich zaviedlo až do Ríma. Následne sa Rím stal symbolom, reprezentáciou viery a svedectva o Kristovi.

Keď teda budeme najbližšie vidieť obraz Ríma s námestím a chrámom sv. Petra, spomenieme si asi opäť na pápeža a hlavné cirkevné úrady, ale omnoho väčšmi skúsme myslieť aj na to všetko, čo je za tým – na život v základných kresťanských spoločenstvách vo svete a na vzťahy, v ktorých to všetko, čo sme uverili, uskutočňujeme a žijeme.