H - 27.9.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime 26. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Prvé čítanie zo Starého zákona sa zaoberá porovnávaním spravodlivého a nespravodlivého konania. Niekto koná dlho zle, iný dobre. Žiadne všeobecné hodnotenie však nepomôže, ak to spravodlivé konanie nie je naozaj úprimné a len navonok sa tvári ako dobré. Ježiš v evanjeliu obrazným rozprávaním porovnáva konanie náboženských predstaviteľov národa s konaním hriešnych ľudí. Predpoklad o požehnaní prvých a odsúdením druhých však neplatí, ak majú náboženskí predstavitelia zatvorené srdce pred Bohom a hriešnici naopak dokážu sa zmeniť a robiť pokánie. V druhom čítaní nás apoštol Pavol volá k úprimnému konaniu z viery a lásky, a potom prednesie chválospev na Krista, ktorý si nič nenárokoval, ale bol poslušný Bohu až po smrť na kríži.

Homília

V každej spoločnosti (rodine, obci) jestvuje určité porovnávanie a hodnotenie. Najľahšie sa hodnotí viditeľné správanie. Niekto žije so svojou rodinou, iný pôvodnú rodinu opustil. Niekto chodí pravidelne do kostola, iný nie. Niekto obhajuje demokraciu, iný by najradšej celý systém zrúcal. Z vonkajšieho pohľadu zdá sa byť jednoduché pochváliť tých prvých a za hriešnikov či pomýlených označiť tých druhých.

V skutočnosti hodnotenie toho, čo je dobré a čo zlé, nie je také jednoduché. V dnešnom úryvku evanjelia Ježiš porovnáva správanie dvoch synov, ktorých otec posiela pracovať do vinice. Jeden povie, že sa mu nechce, ale potom spraví, čo treba. Iný povie, že ide pracovať, ale nič neurobí. Odpoveď na otázku, kto splnil, čo bolo správne, zdá sa byť jasná. Potom však Ježiš svoje rozprávanie prenesie z obrazu do reality vtedajšej spoločnosti. Najvyšších predstaviteľov židovského náboženstva a politiky obvinil, že neuverili Jánovi Krstiteľovi, neprijali jeho cestu spravodlivosti, a naopak mýtnikov a neviestky (prostitútky) vyzdvihol ako tých, čo prídu do Božieho kráľovstva, lebo Jánovi uverili.

Ako sa dá kňazov a náboženských právnikov odsúdiť a korupčníkov a prostitútky pochváliť? Opäť nám pomôže pohľad do Matúšovho evanjelia. Podobenstvo o dvoch synoch sa nachádza v 21. kapitole, ktorá začína Ježišovým príchodom do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu. Potom šiel Ježiš do chrámu, vyhnal z jeho nádvoria predavačov a zmenárnikov a uzdravoval chorých. Keď to videli židovskí kňazi a právnici, hnevali sa a pýtali sa, čo si to dovoľuje. Ježiš im odpovedal protiotázkou, čo si myslia o Jánovi Krstiteľovi. Bol to Boží prorok alebo niekto, kto zvádzal ľudí? Keď kňazi odmietli odpovedať, porozprával ten príbeh o dvoch synoch. A prečo pochválil mýtnikov a prostitútky? Ján kritizoval náboženskú pretvárku, nespravodlivosť v spoločnosti a žiadal pokánie. Na Jánov program nadviazal Ježiš a posunul ho ďalej svojím milosrdným prístupom k ľuďom hriešnym a odsudzovaným. Nešíril strach, ale prinášal osobné, morálne i spoločenské uzdravenie. K osobnému uzdraveniu pomáhal Ježišov príťažlivý obraz Boha ako Otca, ktorý Ježiš zjavoval svojím prístupom k ľuďom. Morálnemu uzdraveniu pomáhalo, ako Ježiš dokázal hriešnikom dodávať dôveru v možnosť ich vlastnej zmeny a ako ich pri tom sprevádzal. A spoločenské uzdravenie prinášal tým, ako ľudí vyčlenených zo spoločnosti zapájal do nových priateľstiev a vzťahov. Dôsledkom bolo obrátenie a uzdravenie viacerých mýtnikov a hriešnych žien. Zmenu týchto ľudí, ich znovu-nájdenie sa, ich radosť z viery v Boha a schopnosť slúžiť s láskou iným ľuďom hodnotil Ježiš ako jasné znamenia Božieho kráľovstva. Naopak, odmietanie pokánia, odmietanie zmeny, pohŕdanie pôsobením Jána Krstiteľa a odmietanie až nenávisť voči nemu samotnému hodnotil Ježiš ako jasné znamenie nevery v Boha. Preto kňazom a zákonníkom Ježiš predhodil, že ich mýtnici a hriešne ženy predídu do Božieho kráľovstva.

Aké je tu posolstvo pre nás? Že reči nestačia, že treba skutky, je všeobecne uznávaná pravda. Ak to naozaj považujeme za správne, tak sa neponáhľajme s odsudzovaním hriešnikov a neuverme len na základe pekného dojmu ľuďom, čo sa v cirkvi a spoločnosti predstavujú ako morálne a náboženské autority. Jeden saleziánsky kňaz, ktorý pracuje vo väznici, hovorí: „Nestretávam tu vrahov, lupičov a podvodníkov, vidím len nešťastné Božie deti. Neospravedlňujem, čo urobili. Ale, keď stretávam vo väzení týchto mužov a ženy a keď sa za nich a ich deti k Ježišovi modlím, skoro vždy ich vidím plakať. Ukázali mi Boha. Život je zložitý a zlé veci nerobíme nutne preto, že ich robiť chceme.“ (Ladislav Heryán, KT, č. 39.)

V cirkvi by sme vlastne nemali mať problém s hriešnikmi. Tí zatvrdnutí za nami nechodia, ale tým uboleným ublížime, ak im nedáme skúsiť blízkosť a pochopenie. Preto máme v cirkvi väčší problém s tými, čo sa cítia spravodliví, ale namiesto Božej lásky hlásajú poriadok, a namiesto dôvery v Boha predvádzajú svoju pýchu a moc. Keď niekoho v našej cirkvi majú vybrať za biskupa, robí sa predtým diskrétny prieskum, čo si o ňom ľudia myslia. Pamätám si spred niekoľkých rokov vyjadrenie jedného kňaza o jednom kandidátovi na biskupa. Na otázku, či je ten človek pravoverný, odpovedal: „Áno, je čistejší ako najčistejšie chirurgické nástroje.“

V dokumente Evangelii gaudium (Radosť evanjelia) je slávna veta pápeža Františka: „Milšia mi je otlčená cirkev, doráňaná a zašpinená tým, že vychádza do ulíc, než cirkev chorá z uzavretia a pohodlnosti, z upätosti na vlastné istoty.“ (EG, čl. 49) František trochu provokoval, lebo vedel, že za domnelou čistotou často býva biedne nič, a naopak za biedou hriechov je častá túžba po uzdravení. A tak poprosme: Ježišu, chcem sa dať tebou osloviť a uzdraviť, a potom sa stať tvojím spolupracovníkom, ktorý dokáže povzbudzovať a uzdravovať.