H - 6.9.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime 23. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Čítanie zo Starého zákona nám dnes pripomína, že jeden za druhého máme zodpovednosť. Dobrý človek nie je ten, čo sa stará len sám o seba, ale ten, čo prijíma zodpovednosť aj za ostatných. Podobné pripomenutie sa nachádza v dnešnom čítaní z evanjelia. Poverenie zaväzovať a rozväzovať, požadovať nápravu a oslobodzovať od viny nemá len vedenie cirkvi, ale naše spoločenstvo ako celok. V druhom čítaní krásnu myšlienku prináša apoštol Pavol: „Nikomu nebuďme nič dlžní okrem vzájomnej lásky!“

Homília

Rozdiely v názoroch a záujmoch patria k normálnemu ľudskému správaniu, ale spory a hádky kvôli tým rozdielom patria k našim najnepríjemnejším zážitkom, či už v rodinách alebo obciach, vo svetskej spoločnosti i v spoločenstve cirkvi.

Dnešný úryvok z Matúšovho evanjelia dáva najavo, že s rozdielnymi názormi, ktoré prerastali do pocitu ublíženia a previnenia, mali svoju skúsenosť už celkom prvé generácie kresťanov. Riešenie nachádzali v Ježišovom postoji voči previnilcom. Toto riešenie sa videlo v niekoľkých stupňoch: Najprv osobný rozhovor medzi štyrmi očami, potom medzi viacerými, a keď sa zmierenie nedarilo, mala sa zapojiť cirkev. Kto neposlúchol ani cirkev – tým sa tu myslí asi reprezentatívne zastúpenie spoločenstva –, mal zostať ako pohan a mýtnik, teda mimo. Prerušený vzťah.

Čo sa podľa tohto textu evanjelia ako riešenie navrhovalo? Samotný odstupňovaný postup nie je niečo zvláštne. Vieme, ako dlho sa vlečú súdne spory. Nielen kvôli právnym kľučkám šikovných právnikov, ale aj preto, aby sa dosiahla aká-taká spravodlivosť. Preto sa postupuje od súdu najnižšej úrovne až po najvyšší, a niekedy sa všetko vráti späť. Niečo podobné jestvuje aj v našich rodinách. Ak máme spor, hľadáme spojencov pre svoje stanovisko alebo sa ideme niekomu posťažovať. Malé deti sa utiekajú raz k mame, raz k otcovi, ak sú nablízku starí rodičia, tak k nim. Odborníci na cirkevné právo by vedeli rozprávať o svojich skúsenostiach; najčastejšie sa zaoberajú skúmaním platnosti manželstva. Ale nezdá sa mi, žeby Ježišovým úmyslom bolo len to, aby nám poradil nejaký premyslený postup riešenia sporov. O čo mu skutočne išlo, poznávame z jeho ostatných viet v dnešnom úryvku evanjelia. Z toho, ako hovorí o našej spoločnej prosbe a našom spoločenstve v jeho mene.

Zbytočná je akákoľvek snaha o zmierenie, ak sa stratí vedomie o vzájomnej spolupatričnosti. Riešenie sporov je možné len medzi tými, čo niečo spolu riešiť chcú. Niektoré vzťahy majú podobu súperenia – ako v športe. To ešte neznamená, že súperi sú nepriatelia. Šport, ale aj ďalšie oblasti života, sa však tiež odohrávajú len v rámci vedomia, že máme čosi spoločné. Dnes vidíme, že pravidlá neplatia pre všetkých rovnako. Niektorá krajina je z politických dôvodov vylúčená z účasti na športových podujatiach, ale iná, konajúca aj horšie, nie. Jedna krajina je ekonomicky sankcionovaná, iná, správajúca sa podobne násilne alebo i horšie, nie. Svedčí to o tom, že s tými druhými tí prví nemajú nič spoločné. Aspoň sa tak tvária. Ak však medzi ľuďmi (niektorými jednotlivcami, niektorými krajinami) niet nič spoločné, tak panuje medzi nimi nielen ľahostajnosť, ale často aj snaha o zničenie, vygumovanie.

Ak by sme si z Ježišových slov osvojili len návod ako pri sporoch postupovať, veľa by sme nevyriešili. S určitými ľuďmi by sme rýchlo skončili – ako sa to v texte evanjelia uvádza: nech ti je ako „pohan a mýtnik“. Teda, čo nás po ňom, nech je „okašľaný“. Keď sa pozrieme do predchádzajúceho a nasledujúceho textu v 18. kapitole podľa Matúša, môžeme však všetko pochopiť lepšie. Pred dnešným úryvkom sa spomína hľadanie stratenej ovečky a po ňom Ježišova odpoveď na Petrovu otázku, koľkokrát máme niekomu odpustiť. Peter sa dozvedel, že vlastne vždy, podľa príkladu Božieho milosrdenstva.

Iste, môžeme doplniť, že aj odpustiť môžeme len tomu, kto prosí. Určite sú takí previnilci (niekedy veľmi hriešni), ktorí sa svojimi zločinmi priam chvastajú a o odpustenie neprosia. Koho však Ježiš myslel stratenou ovečkou, ktorú treba hľadať? Nuž, myslel hriešnikov, a aj tých väčších. A za poslanie svojich ľudí, budúcej cirkvi, považoval práve hľadanie týchto hriešnikov. To predpokladá, že cirkev samu seba vníma ako sprevádzajúce a uzdravujúce zariadenie, nie moralizujúci tribunál. Bývalý pápež František rád prirovnával cirkev k „poľnej nemocnici“. Tam sa pacientom nehovorí: Čo ste to stvárali, že ste si tak ublížili? Tam sa zachraňuje, čo sa dá. Môžeme si spomenúť na obrázky z návštevy navzájom rozvadených politikov z Južného Sudánu vo Vatikáne. Pápež ich pozval, aby sa ako kresťania zmierili a v jednom momente si dokonca kľakol k ich nohám, aby tak zvýraznil svoju prosbu. Podobne, keď Rusko vo februári 2022 zaútočilo na Ukrajinu, pápež osobne hneď na druhý deň navštívil ruské veľvyslanectvo v Ríme, aby pomohol nájsť riešenie. Keď sa na Veľký piatok konala tradičná krížová cesta v Koloseu, istú časť počas pobožnosti niesli kríž spolu dve ženy – Ruska a Ukrajinka, ktoré pracovali ako opatrovateľky v Ríme. Politikom sa to nepáčilo, gestá zmierenia si neželali.

V atmosfére nespolupatričnosti, kde brat nepozná brata, človek človeka (lebo je v niečom iný), sa riešenie sporov nehľadá, ale skúša sa len pretlačiť, prechytráčiť, ba zničiť súpera. Ale v atmosfére Ježišovej, v skúsenosti Boha, ktorý nikoho neponižuje, ale hľadá a teší sa, keď sa niekto vráti k jeho láske, vzniká spoločenstvo liečených a vyliečených zo svojej nelásky. V takom spoločenstve sa potom v praxi potvrdzuje prísľub: Kde ste spolu v mojom mene, dostane sa vám to, o čo prosíte, po čom túžite.