H - 16.8.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime 20. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Prvé čítanie je z Knihy proroka Izaiáša, ktorý na rozdiel od tradičného uzavretého chápania predpovedá spoločenstvo s cudzincami, čo si ctia a milujú Pánovo meno. Táto predpoveď sa naplnila v Ježišovom konaní voči pohanom. Podľa dnešného úryvku evanjelia Ježiš sa najprv akoby zdráhal vypočuť volanie pohanskej ženy o pomoc. Napokon ju pochválil a dal za vzor viery. V druhom čítaní počujeme apoštola Pavla. Trápila ho situácia Židov, ktorí odmietali Ježiša, a stále premýšľal, ako by sa to dalo prekonať. Zdá sa, že to odmietanie pochopil ako prechodnú etapu, počas ktorej Židia neprijímajú Božie milosrdenstvo. Ale Boh je podľa apoštola napokon ten, ktorý sa nad všetkými zmiluje.

Homília

Významný katolícky teológ minulého storočia Johann Baptist Metz (+2019) dával vo svojej teológii veľký dôraz na tému utrpenia. Zvlášť na utrpenie nevinných. Utrpenie týchto ľudí – zdanlivo bez príčiny, bez zavinenia – je pre niektorých ľudí dôvodom, aby odmietali existenciu Boha: Ako by mohol jestvovať Boh, ktorý by sa na to díval?! Metz chápal takéto uvažovanie, ale bližší mu boli ľudia, ktorí existenciu Božiu neodmietali, ale svoje utrpenie Bohu vyčítali. Jeden z jeho zaujímavých výrokov bol, že „výkrik je jedna z foriem modlitby“.

Vykrikovať na niekoho či priamo niečo vyčítať Bohu – to nevyzerá pekne. Predsa, v evanjeliách sa stretávame s takýmito zážitkami. Asi najznámejší je Ježišov výkrik: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27,46) Alebo tiež v Matúšovom evanjeliu: Ježiš odchádza z Jericha, pri ceste sedia dvaja slepí. Keď počuli, že ide okolo, začali naňho kričať, aby sa nad nimi zmiloval. Ľudia ich zahriakovali, aby mlčali, ale oni neprestali, až kým si ich Ježiš nevšimol (Mt 20,29-34). V dnešnom úryvku evanjelia je to pohanská žena, čo kričí na Ježiša, aby pomohol jej dcére. Muselo to byť nepríjemné, Ježišovi učeníci mu radili, aby to nejako vybavil, nech nevykrikuje za nimi. Podivné je, že Ježiš to najprv vybavil tak, že s tou ženou nič nemá, že jeho poslanie nie je pre pohanov. Napokon sa však zmiloval, dcéru tej ženy uzdravil a za veľkú vieru tú ženu ešte aj pochválil.

Kričali sme už niekedy na niekoho? Asi áno, keď sme sa hnevali alebo keď sme volali o pomoc. Majú však naše výkriky nejaký zmysel? Ako volanie o pomoc určite áno. Dôležité je vedieť na koho sa vo svojej bolesti máme obrátiť. Vieme, že svet nefunguje ako bábkové divadlo, kde herci poťahujú bábky za šnúrky a tie hneď spravia to, na čo dostanú pokyn. Naše problémy, naše trápenia (osobné či svetové) majú svoje okolnosti a príčiny a jedna z tých príčin je – ako s povzdychom priznávame –, že sme len obyčajní smrteľní ľudia a že náš svet akokoľvek je pekný, je vždy aj nedokonalý. Preto je dôležité obhliadať sa, odkiaľ nám môže prísť pomoc. Ďalším krokom je potom o pomoc prosiť, žiadať, niekedy aj kričať. Na Slovensku je známe také príslovie, že „psí hlas do neba nejde“. Chce sa ním povedať, že brechanie, zlé slová, nadávky nemajú význam, neprídu niekam, kde by boli vypočuté. Príslovie sa môže chápať aj tak, že malý, obyčajný človek môže byť ako pes za plotom, ktorý brechá, ale na tom, čo sa deje na ulici, nič nezmení. Ako vieme, nie je to celkom tak. Dieťa plače alebo pes brechá aj preto, aby sme si ho všimli. A keď sa necháme vyrušiť, keď zareagujeme, niekedy niečo aj vyriešime, pomôžeme.

Ježiš vo svojej prvej reakcii na tú pohanskú ženu tiež použil prirovnanie so psíkmi. Znie nám to divne, ale v rámci vtedajších vzťahov medzi Židmi a pohanmi to možno až také divné nebolo. Pri stretnutí s tou ženou, čo žiadala uzdravenie svojej dcéry, akoby sa Ježiš najprv čudoval: Prečo by rodičia mali vziať chlieb deťom a hodiť ho šteniatkam? Žena dobre odpovedala: Ale veď šteniatka dostávajú zvyšky po deťoch. Aspoň odrobinky. Keď sa vcítime do tejto scény, lepšie porozumieme. Vieme, že Ježiš u časti Židov narážal na nepochopenie, odmietanie až nenávisť. Prečo by sa nečudoval, že u pohanskej ženy našiel dôveru? Ale na základe čoho si ju vytvorila? Povedal by som, že ona a iní ľudia (či už pohania, hriešnici) si dôveru voči Ježišovi a neskôr voči kresťanom, voči cirkvi, vytvorili práve na základe Ježišovej inakosti. Ježiš bol inakší ako úradní predstavitelia náboženstva. Nedelil ľudí na zlých a dobrých, na tých, čo si zaslúžia, a tých, čo si nezaslúžia, na tých, čo sú Bohu bližšie, a tých, čo sú ďalej. Ježiš nevytváral nové priepasti, ale staval mosty, aby ich preklenul. Jednoducho predstavoval a žil Boha ako Otca, ktorý je tu pre všetkých, zlých i dobrých, veriacich i neveriacich. Matúšovo evanjelium, aby vystihlo Božie zjavenie v Ježišovom konaní, cituje proroka Izaiáša: „Nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt nedohasí“ (Mt 12,20). V čase napísania Matúšovho evanjelia bol to aj odkaz pre kresťanov židovského pôvodu, aby pri všetkej zodpovednosti za svoju náboženskú tradíciu konali ako Ježiš – otvorene, priateľsky voči svojmu pohanskému okoliu. Tam, medzi chudobnými a ubolenými, ktorých si všimnú, nájdu nových bratov a sestry vo viere.

Pri nedávnom stretnutí s mladými ľuďmi v Assisi (3.-6. 8. 2026) im pápež Lev povedal: „Učte sa od sv. Františka evanjeliovej radikálnosti, ktorá je opakom fundamentalizmu (náboženskej uzavretosti); nespôsobuje zaslepenosť a násilie, ale citlivosť a pozornosť voči Kristovi a všetkým ľuďom.“ Neskôr v bazilike Panny Márie Anjelskej pripomenul svojho predchodcu, pápeža Františka, ktorý často varoval pred pokušením „udržovať si bezpečný odstup od utrpenia druhých ľudí“.

Kričať na bezcitných, násilných ľudí, aby sme sa dovolali pomoci, nemá zmysel. Na takých ľudí, naopak, treba kričať, aby sa so svojou bezcitnosťou nemohli skrývať. Kričať, volať o pomoc, má zmysel predovšetkým voči Bohu. On je ten prvý, kto počuje, a ak máme dojem, že hneď nekoná, tak preto, že svet naozaj nie je bábkové divadlo, ale priestor našej a Božej práce. Keď sa naša a Božia práca spoja, zrodí sa spolupráca, ktorá nezostane bez odpovede, nezostane bez uzdravenia.