H - 2.4.2026

Úryvok z Jánovho evanjelia, ktorý čítame pri sv. omši na Zelený štvrtok, začína oznámením: „Ježiš vedel, že nastala jeho hodina, aby odišiel z tohto sveta k Otcovi“ (Jn 13,1). V Jánovom evanjeliu sa takto zvláštne označuje udalosť Ježišovej smrti. Zomrieť znamená koniec, ale v Ježišom prípade udalosť smrti neznamená koniec, ale naplnenie života.

V našich predstavách niečo v živote naplniť znamená dosiahnuť úspech. Keď športovec, od ktorého sa očakáva zisk medaily alebo postup na prestížny turnaj (napr. MS vo futbale), zlyhá tesne pred koncom, povieme, že nenaplnil očakávania. Ako však možno naplniť očakávania, ak prv, ako by sme nejaký úspech dosiahli, zomrieme? Možné je to len v takom prípade, že samotná smrť je úspechom. Znie to zvláštne, ale dá sa to predstaviť. Napr. odborní pracovníci v jadrovej elektrárni vedia, že elektráreň má viacero úrovní zaistenia bezpečnosti, ale ak by nastala mimoriadna situácia, vedia, že to bude na nich, aby zostali na pracovisku a pracovali na odstránení poruchy, aj keď dostanú takú dávku ožiarenia, že v krátkom čase zomrú. Takýchto povolaní, pri ktorých sa počíta s istým rizikom, je viac, a nemôže ich vykonávať hocikto.

V Ježišovom prípade nejde o jedno konkrétne pracovné povolanie, ale o život ako povolanie. Vznešene to nazývame „žitím pre spásu sveta“, alebo inak povedané: Tvoriť svoj život a pretvárať svet tak, aby sme sa my a svet stávali lepší, spravodlivejší, svätejší. Pritom platí: Ak chceme niečo, niekoho zachrániť, nemôžeme sa báť o seba, ale musíme dávať seba, svoj život Bohu a ľuďom ako dar, ako svoju nezištnú službu.

Ježišovu poslednú večeru predstavuje Jánovo evanjelium ako metaforu Ježišovej smrti. Ježiš vo vedomí toho, že nastala hodina, keď sa pre svoje posolstvo o svete a Bohu dostáva do konečnej zrážky so svojimi protivníkmi, využíva pri slávnostnej večeri príležitosť, aby prakticky dosvedčil, o čom je jeho posolstvo. V židovských domácnostiach bolo zvykom umyť si pred hostinou ruky a nohy. Umytie sa nenechávalo na hosťoch, službu poskytoval hostiteľ prostredníctvom svojich sluhov či pomocníkov. Podľa Jánovho rozprávania to vyzerá tak, že tejto služby sa nik neujal a večera už začala. Preto sa píše, že Ježiš vstal od večere, odložil odev, vzal si zásteru, nalial vodu do nádoby a začal ostatným nohy umývať. Na konci sa spýtal: Viete, čo som vám urobil? Dal som vám príklad, aby ste brali svoj život ako službu. Ako službu záchrane sveta.

Možno sa pýtame, nakoľko sa to týka aj nás... Týka sa nás to natoľko, nakoľko sme Ježišovými učeníkmi, nakoľko sme naozaj kresťanmi. Svet zachraňujeme každý deň prostredníctvom drobných obetavých služieb v domácnosti, rodine, na pracovisku – pri sobáši sa povie: v šťastí i nešťastí, v zdraví i chorobe. A niekedy môže nastať aj mimoriadna situácia, keď sa od nás bude požadovať všetko. O takých situáciách povieme si viac na príkladoch kresťanov z mnohých krajín sveta dnes po sv. omši pri krížovej ceste na našej kalvárii.

Pri dnešnej sv. omši na pamiatku Ježišovej poslednej večere prijmime tie jeho známe slová o chlebe a víne: „toto je moje telo, ktoré sa obetuje, toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva“. Prijmime ich ako pozvanie pre nás, aby sa Ježišova pripravenosť obetovať, darovať sa stala aj naším životným poslaním, ktoré naplníme, keď nastane tá „naša hodina“.