H - 28.12.2025

Úvod do liturgie

Dnes slávime 1. nedeľu po Vianociach. Táto nedeľa sa od roku 1969 slávi aj ako sviatok Svätej Rodiny. Čítania zo Sv. písma sú dnes povyberané tak, aby zodpovedali rodinnej téme. Prvé čítanie zo Starého zákona pochádza z obdobia 150 rokov pred Kr. a patrí ku vtedy obľúbenej poučnej literatúre. Bolo to obdobie tzv. patriarchátu, kde sa autorita otca považovala za najvyššiu. Žijeme v inej dobe, ale pripomenutie vzájomnej starostlivosti je určite dôležité aj pre nás. Patriarchálne zmýšľanie v minulosti odzrkadľuje aj druhé čítanie. Neprepočujme pritom viaceré veľmi cenné napomenutia, ktoré sa v apoštolovom liste nachádzajú. V evanjeliu sa vo sne zjavuje anjel Jozefovi, aby ho varoval i usmernil. Jozef rozumie tajomnej Božej reči a ochráni svoju rodinu.

Homília

Dnešná prvá nedeľa po Vianociach sa slávi ako sviatok Sv. rodiny. Samotný sviatok nemá dlhú tradíciu, v katolíckom kalendári sa objavil približne pred sto rokmi. Pre niekoho môže byť tento sviatok príležitosťou premýšľať, ako sa zmenil rodinný život za ostatné roky, čo sa zmenilo k lepšiemu a čo k horšiemu. Bol by to dlhý zoznam, obávam sa, že výpočet tých horších úkazov by bol značne dlhší ako tých, ktoré si chválime.

Nejdeme však zamieňať Božie oslovenie za sociologické úvahy. Práve pozorné premýšľanie evanjelia nás môže priviesť k riešeniu našich problémov – či už v súkromnom alebo spoločenskom živote. Dnešné rozprávanie evanjelia podľa Matúša je v mnohom podobné tomu, ktoré sme počuli pred týždňom: Jozef premýšľal, či má prijať Máriu za svoju manželku. Rozhodnutie urobil až po tom, ako si vo sne nechal poradiť od Boha. Povedali sme si, že sen v reči Sv. písma nenahrádza rozumné uvažovanie, ale predstavuje podnety, nápady, zjavenia, ktoré dostávame pri stíšení sa a modlitbe. Až po ich spracovaní dokážeme urobiť rozumné a vedome dobré rozhodnutie. V dnešnom úryvku z evanjelia sa Jozefov sen spomína trikrát. Vo sne dostal Jozef podnet utiecť s rodinou do Egypta, po rokoch dostal vo sne podnet vrátiť sa do vlasti a opäť vo sne dostal pokyn neusadiť sa s rodinou v Judsku, ale v Galilei. Pri všetkých dôležitých momentoch Jozef sníva čiže radí sa s Bohom, nechá sa ním takpovediac navigovať.

Vieme si takéto poradenstvo predstaviť pri našich dôležitých rozhodnutiach? Duchovné poradenstvo môžeme porovnať s poradenstvom u psychológov. V spoločenských otázkach by sme mohli spomenúť aj poradenstvo sociológov a politológov. Duchovné poradenstvo alebo sprevádzanie nenahrádza psychologické a spoločenské rady, ale ide ďalej. Napríklad, keď sú veľké problémy v rodine a spoločnosti, hovorieva sa, že treba komunikovať. Zaiste, kto nekomunikuje, nerozpráva sa, nestretne sa, nikam sa nepohne, nič nevyrieši. Do akejkoľvek komunikácie však vstupujeme s určitými predpokladmi, predstavami, túžbami. Aby naša komunikácia mala zmysel, naše predpoklady či túžby nesmú byť zlé, pomýlené, zo zlého ducha. Aby naše vnútorné nastavenie, s ktorým vstupujeme do komunikácie a do osobných rozhodnutí, bolo správne, práve tomu slúžia modlitba a duchovné poradenstvo.

Z evanjelia podľa Lukáša poznáme správu, ako anjeli pri Ježišovom narodení spievali: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2,14). Vzdávať slávu Bohu a byť človekom dobrej vôle je predpokladom pre riešenie problémov v osobnom živote i vo veľkom svete. Kde nie je úcta, kde nie je dobrá vôľa, kde je naopak nenávisť alebo strach, komunikácia nestačí. A zaiste, nemôže to platiť len pre jednu stranu. Môžeme byť ľuďmi dobrej vôle, ochotní sa dohodnúť či odpustiť, ale ak sa na druhej strane dobrá vôľa nenachádza, snaha o komunikáciu z jednej strany nestačí. Preto je také dôležité komunikovať osobne aj s Bohom. Po porade s ním sa ľahšie rozhodneme, kedy utiecť a kedy sa vrátiť, kedy vydržať a kedy sa rozviesť, kedy sa brániť a kedy cúvnuť, napokon, kedy sa sám obetovať, ale neobetovať životy ostatných.

Na rozhodnutia, ktoré podľa správy v Matúšovom evanjeliu urobil Jozef, nepotreboval radu od psychológa ani politológa. Na niektoré rozhodnutia prídeme aj vlastným rozumom. Ale to, čo je naozaj dôležité, nie je len samotný rozum (Sv. písmo používa krajší pojem – srdce), ale jeho motivácia. To sú tie spomenuté predpoklady a túžby. Pre veriaceho človeka sa ponúka akoby ľahká odpoveď na otázku, čomu slúži: Pánu Bohu, dobru ľudí, spáse sveta... Ale aj nenáboženský človek sa môže prihlásiť, že chce slúžiť dobru vo svete, ľudskosti... V oboch prípadoch je potrebné nezakladať si na sebe, ale sa ani nedať manipulovať. Nechať sa viesť niečím, čo je viac ako naše malé namyslené alebo naopak malé ustrašené „ja“.

Pápež František často poukazoval na problém migrácie. V 1. kap. svojej autobiografie spomína, prečo išiel na prvú cestu mimo Ríma práve na ostrov Lampedusa, ktorý bol pre migrantov baštou nádeje, ale stal sa aj symbolom mnohých tragických udalostí: „Keď som sa dozvedel o stroskotaní ďalšej z nekonečného množstva lodí, vnímal som to ako tŕň v srdci. Nebola to plánovaná cesta, no nemohol som inak. Aj ja som sa narodil v rodine migrantov, môj otec, starý otec a stará mama sa podobne ako mnohí iní Taliani vydali do Argentíny a na vlastnej koži zažili, aké je to zostať bez ničoho. Aj ja som dnes mohol patriť k vydedencom, napokon, v duchu sa ustavične pýtam: Prečo oni a nie ja? Musel som ísť na Lampedusu, aby som sa modlil, aby som urobil gesto blízkosti, aby som vyjadril vďačnosť a povzbudil obyvateľov tohto neveľkého kúska zeme, ktorí ponúkli konkrétne príklady solidarity. A predovšetkým preto, aby som prebudil naše svedomie a pripomenul našu zodpovednosť.“ (Nádej. Autobiografia, Ikar, Bratislava 2025, 20-21.)

„Idem a som vedený,“ hovorieval jezuita, páter Timo, pred rokom zosnulý priateľ. Čo nás vedie, čím sme vedení? Akými snami? Sny sv. Jozefa nech sú pre nás povzbudením, aby sme do popredia nedávali seba, ale išli za tými, čo nás potrebujú, a sami sa nechali viesť Bohom. Potom sa aj z nás vytvorí svätá rodina.