H - 30.11.2025

Úvod do liturgie

Dnes na začiatku sv. omše požehnáme vence, ktoré počas adventu ozdobia náš kostol a naše domácnosti. Čítanie zo Starého zákona pochádza od proroka Izaiáša, ktorý pôsobil v Judsku v druhej polovici 8. stor. pred Kr. Vyjadroval sa k udalostiam svojej doby, nebál sa kritizovať vladárov a ukazoval aj riešenie. Dnes budeme počuť jeho víziu, že Jeruzalem a jeho chrám nemá slúžiť len pre Izrael, ale Božie posolstvo z neho sa prihovorí všetkým ľuďom. Ak ho prijmeme, spoznáme, ako môžeme ukončiť vojny a nastoliť mier a spravodlivosť. Od apoštola Pavla si vypočujeme, že ľudia, ktorí sú vnímaví, dokážu vytvoriť nový, lepší svet podľa Ježiša Krista. Evanjelium pripomína, že problémy a trápenia sú vždy súčasťou nášho života. Dôležité je byť bedlivý, rozumieť tomu, čo sa deje – v nás i okolo nás.

Z listu biskupov na začiatok adventu 2025

Sestry a bratia, hlavnou témou adventu je „bdelosť“. Ježišova výzva k bdelosti nadobúda osobitný význam, keď stojíme pred vážnou prekážkou. Prekážku symbolizujú zatvorené dvere, pred ktorými sa na vianočný večer ocitli Jozef a Mária. Mnohí z vás čelia situáciám, ktoré sa podobajú zatvoreným dverám. Jestvuje viacero oblastí, v ktorých sa môžeme cítiť bezradní, akoby vymknutí. Mnohí ľudia majú zatvorené dvere k takým istotám, ako je splatený byt, uhradené účty, recepty na lieky, dobre zaplatená práca. Bdelosť tu môže znamenať, že sa nedáme týmito ťažkosťami paralyzovať, ale zostaneme vnímaví na znamenia Božej prozreteľnosti: na pomoc iných, na pokoj, ktorý sa rodí v modlitbe, na spoločenstvo, ktoré poskytne oporu. Práve vtedy, keď si myslíme, že sa jedny dvere zatvorili, Boh ticho otvorí iné dvere nečakaných riešení. Často sú zamknuté dvere aj k vnútornému pokoju. Vyčerpaného človeka preniká únava a vyhorenie. Pracovný kolotoč je čoraz rýchlejší a človek nestíha žiť v skutočných vzťahoch. Bdelosť v tomto prípade znamená schopnosť zastaviť sa a uvedomiť si priority. Vieme, že mnohých trápi osamelosť, a to aj uprostred mnohých ľudí. Vtedy sa vkráda pokušenie unikať do virtuálnych vzťahov a zamotať sa do sociálnych sietí. Mnohí prežívajú aj duchovnú prázdnotu, nevedia prekonať prekážky na ceste k Bohu. Možno ich sklamali tí, ktorí mali vydať svedectvo lásky. Azda nevládzu žiť podľa požiadaviek Ježišovho evanjelia. Ak sklamanie prišlo aj od nás biskupov a kňazov, prosíme o odpustenie. Problém zatvorených dverí je však aj cestou k novému riešeniu. Najväčšou istotou Márie a Jozefa smerujúcich do Betlehema bolo vedomie, že ich vedie Boh a každým krokom plnia jeho vôľu. Aj dnes mnohí veriaci svedčia, čo znamená veriť. V našich farnostiach, spoločenstvách, rodinách sa ľudia združujú pri modlitbe, pomáhajú si a delia sa o svoje veci. Z toho vzniká istota, ktorá chráni pred chladom okolia i uzdravuje ľudí zranených neistotou, samotou či stratou dôvery. Mnohí z vás navštevujete chorých, prinášate jedlo osamelým, vypočujete tých, čo strácajú nádej, pomáhate prijať sviatosti.

Naplňme adventný čas bohatstvom takýchto láskyplných vzťahov, ktoré ničím nemožno nahradiť. Ďakujeme vám za vieru, nádej a lásku, ktorými udržiavate Kristovo svetlo aj v dnešných časoch. Nech tento adventný čas otvorí naše srdcia, aby sme v tichu a pokoji znovu objavili Božiu prítomnosť uprostred nás. Žehnajú vám katolícki biskupi Slovenska.

Homília

Kedysi sa na Slovensku hovorilo: „Keď je núdza najvyššia, pomoc Božia najbližšia.“ Pekne to znie, ale kto to z nás zažil? Biskupi v liste píšu, že keď sa jedny dvere zatvoria, Boh potichu otvorí iné dvere nečakaných riešení. Ak by sme o tom dlhšie premýšľali, možno by sme sa odvážili niektorú svoju skúsenosť označiť za Bohom darovanú novú šancu. Asi súhlasíme s dnešným úryvkom evanjelia, že vojna, vážna choroba či iné nešťastie nás niekedy prekvapia. Ale nemalo by sa to stať pravidlom.

Vždy bude dosť ľudí, ktorí sa budú starať len o svoje osobné šťastie a vystačia si s tým, pokiaľ budú ako-tak zdraví a pri peniazoch. A podobne vždy bude dosť takých ľudí, čo budú priam posadnutí obrazmi, správami a komentármi, ktoré prichádzajú z médií, a nebudú schopní používať vlastný rozum. Komu niet rady, tomu niet pomoci... Nezaraďme sa k takým ľuďom. Buďme radšej tými, čo si nechajú poradiť slovom evanjelia. Ak sme pozorní, všimneme si, že dnešné evanjelium spomína možné nešťastia, ale nesústreďuje sa na ne; vyzýva k bedlivosti voči príchodu Syna človeka. Syn človeka je zvláštny titul, ktorý používali veriaci Židia, čakajúci na Mesiáša, Spasiteľa. Ani my sa nepripravujeme predovšetkým na možné nešťastie, ale na príchod Mesiáša, príchod niekoho, kto nám ukáže tie otvorené dvere,  nové príležitosti, kto nám dodá silu k novému začiatku. Advent je pre nás obdobím prípravy na Vianoce, ale presnejšie povedané ide o obdobie zaúčania sa, zasväcovania do priateľstva s tým, koho už poznáme, v koho sme uverili ako Syna človeka i Syna Božieho, je to obdobie prípravy na príchod Ježiša Krista do nášho života.

Čo v tomto prípade znamená príprava? V mnohom sa to podobá dobrému priateľstvu alebo peknej láske. Musíme mať podobné záujmy či priority, aby sme sa mohli zladiť. Síce sa hovorí, že protiklady sa priťahujú, ale to je len taký psychologický postreh, že rôzne povahy sa môžu vyvažovať. Ale vo viere a duchovnom živote nejde o povahy. Ide o spoločné naladenie sa, spoločné výhľady. V dnešnom druhom čítaní od apoštola Pavla zaznela výzva, aby „sme sa obliekli v Pána Ježiša Krista“ (Rim 13,14). Samozrejme, nejde o oblečenie sa za Ježiša, ako to robí herec v divadle alebo vo filme. V prípade kňaza nejde o oblečenie sa do liturgického rúcha (dnes fialového) a v prípade ostatných nejde o oblečenie sa do sviatočných šiat. Ide o oblečenie sa do Ježišovho zmýšľania a konania. To je podstata našej viery: Priateliť sa s Ježišom, zaúčať sa do evanjelia, nasledovať ho myšlienkovo i prakticky. Ak sa o to snažíme, ideme mu v ústrety. Vtedy začneme čítať udalosti svojho súkromného i verejného života Ježišovými očami, hodnotiť ich jeho úsudkom a konať skutky na jeho spôsob. Vtedy sa môže prihodiť to, čo v liste spomenuli biskupi – že niektorú udalosť, niektorý zážitok rozpoznáme ako Bohom otvorené dvere, novo darovanú príležitosť.

Tí, čo čakajú na nešťastie, budujú si pri dome bunkre a kupujú trvanlivé potraviny. Tí, čo čakajú na Ježiša, učia sa jeho zmýšľaniu, zvykajú si na jeho reč a skutky. K akým ľuďom sa zaradíme? Buďme tými, čo čakajú na Ježiša, čo idú jemu v ústrety, čo sa naňho začínajú podobať!