H - 16.11.2025

Úvod do liturgie

Dnes slávime 33. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Čítanie zo Starého zákona a úryvok z evanjelia nás dnes upozornia na viaceré nepokoje a zmätky, ktoré sa vyskytnú vo svete. Pred týmito problémami a krízami sa nedá utiecť, ale možno v nich obstáť vernosťou voči Bohu, možno sa odovzdať jeho vedeniu. Kresťania, ktorým písal apoštol Pavol, tiež očakávali záchranu od Boha, ale niektorí si to mýlili s nič nerobením. Apoštol ich vyzval, aby sa nezháňali za zbytočnosťami a poctivou prácou pripravovali príchod Božieho kráľovstva.

Homília

Azda každý pozná prirovnanie, že ľudia, ktorí nechcú vidieť skutočné problémy, sú ako pštros, čo strká hlavu do piesku. Dočítal som sa, že toto prirovnanie nesedí, lebo pštrosy nestrkajú hlavu do piesku zo strachu, ale hľadajú malé kamienky, ktoré im pomáhajú pri trávení a úprave hniezda. Na rozdiel od týchto veľkých vtákov sme my niekedy naozaj neschopní zorientovať sa a poznaniu skutočného stavu vecí sa úmyselne vyhýbame.

Podľa dnešného úryvku evanjelia si Ježiš pokladal za povinnosť pomôcť svojim učeníkom, aby situáciu, ktorá na nich čaká, videli pravdivo. Ježiš na viaceré nešťastia upozornil v chráme, v centre náboženského a politického života svojho národa. Ako mohol vyzerať jeruzalemský chrám, sme možno videli niekde na obrázku. Nepodobal sa na naše kostoly; predstavme si ho skôr ako areál nášho bratislavského hradu s viacerými stavbami a hradbami. Veľkosť a krása chrámu vzbudzovali pocit, že všetko je v najlepšom poriadku a že Židia, ktorí na tomto mieste uctievajú Boha, budú ním navždy ochránení. Ježiš túto lákavú predstavu označil za úplný klam a spomenul viacero nešťastí, ktoré prídu. Zo samotného chrámu nezostane kameň na kameni a jeho pádu budú predchádzať zmätky vo viere, vojny a tiež prenasledovanie od vlastných ľudí. Ochranu pred týmito nešťastiami neposkytne chrám, ale Ježiš, ktorý dá svojim verným obstáť: „Ja vám dám výrečnosť a múdrosť; kto vytrvá, zachová si život.“

Z čoho máme obavy a strach? A jestvuje niečo, čo nám dodáva istotu, niečo, čím sa cítime ochránení? Čo sa týka nášho súkromného života, asi každý by vedel povedať, čoho sa obáva. Nemusí ísť len o nejakú vážnu chorobu alebo nešťastie v rodine. Rôznych neistôt  a nepokojov zažívame veľa. V širšej spoločnosti je tých obáv tiež dosť – počnúc horúcou vojnou za našimi hranicami až po studeno-horúce vojny doma, ktoré akoby nemali konca. Na otázku, čo nám dodáva dôveru, že to všetko prežijeme, tí šťastnejší možno spomenú svojich blízkych, u ktorých nachádzajú oporu. A pri tých spoločenských či svetových problémoch? Niekto verí, že nás ochráni členstvo v medzinárodných organizáciách a samotný systém, v ktorom momentálne žijeme. Symbolmi týchto istôt nie sú dnes chrámy a náboženské inštitúcie, ale skôr pevnosti svetskej moci – rôzne úrady, banky a centrály najväčších boháčov. Vidíme ich takmer každý deň v televízii, netreba ich konkrétne spomínať.

Porovnajme si naše obavy a istoty s tým, čo nám hovorí Ježiš. Prečo ako prvé spomenul pred všetkými nešťastiami skazu jeruzalemského chrámu? Úpadok či vyprázdnenie toho najsvätejšieho je totiž začiatok konca každej spoločnosti. Pamätáme si Ježišov výkrik z minulej nedele: Z domu môjho Otca ste urobili tržnicu! Chrám v Jeruzaleme Ježiš miloval. Bolo to predsa prvé miesto uctievania jeho nebeského Otca. Ale zároveň tento chrám tým, čo z neho urobili veľkňazi a ich prisluhovači, stal sa miestom zneužívania náboženstva a centrom nenávisti voči Ježišovi. Ježiš ohrozoval moc vládcov v chráme, preto sa rozhodli ukrižovať ho. Ježišovi učeníci sa dožili toho, že jeho predpovede sa vyplnili. Viacerí zažili prenasledovanie od predstaviteľov židovského náboženstva a niektorí sa po 40 rokoch od Ježišovej smrti dožili aj toho, že chrám v Jeruzaleme bol skutočne zborený. Stalo sa to počas vojny, ktorú vyvolali ľudia nenávidiaci Rimanov.

Ako sa v tých nepokojoch zachránili verní kresťania? Viacerí zomreli pre svoju nádej v Ježiša Krista. Aj to však bolo víťazstvo, lebo nezomreli s nenávisťou, ale s láskou v srdci. Ich statočná smrť sa stala silným svedectvom, ktoré k nasledovaniu Ježiša pritiahlo ďalších ľudí. Zároveň Ježišovi učeníci sa správali tak, že po celej Rímskej ríši vznikali kresťanské spoločenstvá, ktoré hlásali Ježišovo posolstvo a uplatňovali ho v bežnom živote.

Do čoho my vkladáme svoje nádeje, na čo sa spoliehame? Nemali by to byť len také istoty ako zdravie, krása, majetok alebo nedajbože  „istoty“ politikov a oligarchov. A čo sa týka cirkvi – možno len dúfať, že väčšina z nás nevkladá svoju nádej do toho, čo je na cirkvi to vonkajšie, teda do jej stavieb, majetkov, funkcií a úradov.

Všetci poznáme Ježišov príbeh o milosrdnom Samaritánovi. Pápež František raz povedal, že hodnotiacim meradlom každého ekonomického, sociálneho, politického a náboženského projektu môže byť len rozhodnutie prijať alebo obísť zraneného, čo leží na kraji cesty. Nemôže to byť len plnenie nejakého predpisu, len moc nejakej politiky, banky či inej mocenskej organizácie, a nemôže to byť ani moc cirkvi ako úradu. Môže to byť len moc súcitiacej lásky s tými, čo trpia a žijú v ohrození. Lebo len z moci takejto lásky rodia sa vzťahy, ktoré nám poskytujú oporu, len z moci takejto lásky sa rodí schopnosť obetovať sa, tiež mier v spoločnosti i trvalá radosť v srdci. Všetko iné je len klam a to povestné strkanie hlavy do piesku.

A tak nech nám Ježišovo slovo a jeho príklad pomáhajú kráčať vzpriamene, vidieť do ďaleka, obstáť uprostred nepokojov – zachovať si život!