H - 1.11.2025

Hlavný sviatok týchto dní je sviatok Všetkých svätých, ale väčšine ľudí sa tento deň zlieva do jedného celku so spomínaním na zomrelých a ozdobovaním hrobov. Na našich zomrelých nezabúdajme, ale úcta svätých či svätosti je o inom.

Sviatok všetkých svätých sa pôvodne slávil vo veľkonočnom období, pričom sa svätosť ľudí chápala ako dôsledok Ježišovej smrti a jeho vzkriesenia. Svätí ľudia boli vnímaní ako viditeľný dôkaz Ježišovho duchovného pôsobenia. Oslávený, k Bohu povýšený Ježiš, koná Božie dielo, ľudia, ktorí sa mu zasvätia a verne ho nasledujú, stávajú sa mu podobnými vo svätosti.

Ako svätí boli medzi kresťanmi uctievaní najprv mučeníci. „Radšej zomrieť ako zhrešiť“ sa ľahko povie, ale ťažšie uskutoční. Zvlášť, ak v časoch pohanského Ríma zhrešiť znamenalo jednoducho poslúchnuť úrady, ktoré od všetkých občanov požadovali prejav božskej úcty cisárovi a štátnym božstvám a obetovať im kadidlo. Mučeníci boli pokladaní za hrdinov kresťanskej viery. Radšej zomreli, akoby ustúpili od svojej viery. Pre ostatných kresťanov sa stali martýrmi. V doslovnom preklade svedkami viery. Náš slovenský variant pojmu martýr ako mučeník odkazuje viac na muky, na bolesť, ako na svedectvo. Svätý človek nie je však predovšetkým niekto, kto mal smolu a bol mučený, ale svedok niečoho krásneho, čo prijal, čomu uveril a čo ho premenilo z obyčajného slabého človeka na hrdinu viery.

Tu treba uviesť malú poznámku. Martýra, hrdinu viery si nepredstavujme ako hrdinov z nejakého vojnového filmu, čo hrdinsky bojujú a radšej zahynú, akoby sa vzdali. Kresťanskí mučeníci sú svedkami Kristovho boja, pri ktorom sa nepriatelia nezabíjajú a nie sú ani nenávidení. Aj svätci ako sv. Juraj či sv. Florián, ktorí boli vojakmi a v stredoveku sa stali obľúbenými patrónmi rytierov a bojovníkov, nezomreli pri zabíjaní nepriateľov. Zomreli v čase prenasledovania kresťanov, lebo ako vojaci poslúchali viac Krista ako svojho veliteľa. Iste, každý si musí plniť povinnosti, aj vojak v armáde, ale zároveň každý z nás by mal vedieť rozlíšiť, kedy viac treba poslúchať Boha a svoje svedomie ako ľudí, hoci sú tí ľudia aj našimi predstavenými. Pred niekoľkými rokmi mali v Rakúsku prezidenta Kurta Waldheima (+2007), ktorý bol uznávaný diplomat a politik. Prv, ako sa stal prezidentom, bol aj generálnym tajomníkom OSN. V 80. rokoch minulého storočia sa však prišlo na to, že bol počas vojny v Grécku a že sa mal zúčastniť trestania civilného obyvateľstva za pomoc partizánom. Najprv klamal, že tam vôbec nebol, potom tvrdil, že o ničom nevedel. Nedokázalo sa, že mal na masakrovaní obyvateľstva priamu účasť, ale jeho meno bolo pošpinené navždy. „Radšej zomrieť ako zhrešiť“ nie je vôbec jednoduché. Niekedy nie je jednoduché ani zrieknuť sa dobre plateného miesta v zamestnaní alebo zastať sa niekoho, komu sa ubližuje, hoci by nás zato nečakal žiaden trest, možno len zazeranie kolegov a pohnevanie si kamarátov. Tak radšej sa neprejavíme a prispôsobíme sa väčšine.

Kresťanskí svätci sú hrdinami viery. Ale hrdinstvo neznamená len zomrieť pre svoje presvedčenie a vieru. Častejším hrdinstvom je normálne plnenie svojich povinností, ich konanie s láskou a úprimnosťou. Či už je to v obyčajnej rodine, v bežnom zamestnaní alebo v obetavej službe blížnym. Aby bol niekto aj úradne v našej cirkvi vyhlásený za svätého, musí sa dokázať mimoriadny stupeň jeho lásky k Bohu a blížnym. Berme to však tak, že tí, čo sú úradne za svätých vyhlásení, mohli byť takto označení len vďaka vhodným okolnostiam. Museli byť verejne známi a museli sa nájsť ľudia, ktorí sa o ich svätorečenie dlhodobo usilovali.

Dôležitejšie ako úradná svätosť je však svätosť, ktorú by som pomenoval základná alebo prvotná. Tá nepochádza z toho, že sa stanem v niektorej oblasti viery priam hrdinom, ale v tom, že pri všetkých svojich slabostiach a nedostatkoch som nasmerovaný na Boha, som vďačný za jeho milostivú lásku a dokážem sa o ňu podeliť s ostatnými. To je tá základná svätosť, ktorá nepochádza z mojich čností, ale z otvorenosti pre Božiu lásku. Apoštol Pavol, keď písal kresťanom niektorý svoj list, často svoj pozdrav formuloval tak, že pozdravuje „svätých“. Tým myslel všetkých pokrstených, všetkých veriacich. Nie preto, že všetci boli takí úžasne dobrí, ale preto, že svätosť chápal ako zasvätenie sa Bohu, ktorý je svätý.

Keď niektorí ľudia prídu do nášho kostola po prvý raz, obzerajú si náš kostol a viacerí povedia, že sa im páčia naše farebné okná so svätými, ktoré boli vyhotovené na konci 19. storočia. K tomu treba dodať jednu poznámku. Tí svätí v našich oknách sú pekní a vôbec viditeľní len potiaľ, kým na nich zvonka svieti slnko. Bez svetla, ktoré na nich padá zvonka, nie je vidieť nič. Svetlo, ktoré zažneme tu vo vnútri, okná nerozžiari.

Je to pekné objasnenie svätosti. Svätý je ten, kto sa nechá prežiariť láskou Božou, ten, kto je voči Božiemu svetlu, Božiemu osloveniu otvorený a zaň vďačný. Dajme sa takto všetci prežiariť, vystavme sa tomu pravému svetlu!