H - 19.10.2025

Úvod do liturgie

Dnes slávime 29. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V prvom čítaní budeme počuť rozprávanie o Izraelitoch, ktorí bojovali s nepriateľmi a Mojžiš ich podporoval modlitbou. Zdôrazňuje sa tu vytrvalosť v modlitbe i činnosti. Len kto je vytrvalý, dosiahne úspech. Evanjelium, aby nás povzbudilo k viere a modlitbe, spomína istú vdovu, ktorá tak dlho naliehala na sudcu, kým sa jej nezastal. Ježiš k tomu kladie otázku: Ak sa niekoho zastane zlý sudca, lebo prosebník bol vytrvalý, ako si možno myslieť, že sa nás nezastane Boh, ktorý je dobrý? V druhom čítaní apoštol dáva usmernenia svojmu žiakovi Timotejovi. Povzbudzuje ho, aby  čerpal múdrosť zo Sv. písma a ďalej ju rozvíjal.

Homília

Keď niekto zmení svoj program preto, že mu prebehla čierna mačka cez cestu alebo že je piatok 13., povieme, že verí na povery. Ak je niekto vážne chorý, a lekár mu povie, že je to rizikové, nech sa rozhodne, či operáciu podstúpi alebo nie, a pacient povie: „poručeno Pánu Bohu,“ povieme, že je to viera. Ak sa pýtame, v čom je rozdiel, najprv sa spýtajme, čo majú viera a povera spoločné. Je to vedomie, že nikdy nemáme všetko pod kontrolou, že sme od všeličoho závislí. To je v zásade správny prístup. Kto si namýšľa, že je suverén, že všetko má vo svojich rukách, je zväčša nebezpečný človek. Ale každý rozumný človek uzná, že je veľký rozdiel mať strach z čiernej mačky a byť v neistote, čo dokážu lekári.

Všimnime si, čo nám o viere hovorí Ježiš v dnešnom úryvku evanjelia. Aby zdôraznil význam viery, uvádza príklad vdovy, ktorá potrebovala zastanie od sudcu. Ten však bol človekom, čo „sa Boha nebál a ľudí nehanbil“. Napriek tomu Ježiš povedal, že aj takýto človek sa zastane vdovy – nie preto, že chce, ale preto, že chce mať od neústupnej vdovy pokoj. Potom to dal Ježiš do kontrastu s Bohom. Boh predsa nie je ako takýto sudca, jeho sa netreba doprosovať, on zaraz obráni svojich. Ale je tu jedna podmienka: Potrebná je viera.

O akej viere Ježiš hovorí? Pamätáme si, pri téme o viere ako horčičnom zrnku sme si povedali, že „veriť v Boha znamená, že všetku svoju dôveru vložím do toho, kto ma najviac miluje“. Posilnený takou vierou prejdeme aj ponad priepasť, lebo z druhej strany mi dodáva odvahu ten, kto ma najviac miluje. Podobne sme si povedali pred týždňom pri rozprávaní o uzdravení desiatich malomocných, že uzdravili sa všetci, ale len jeden sa uzdravil celkove. Ten, čo Ježiša uznal za toho, kto ho nanovo odštartoval, dodal mu chuť žiť. Opäť bol dôležitý vzťah, nie nejaké čarodejné zaklínadlá, ktoré by Ježiš vyslovoval. Poslať niekoho, kto je chorý a chce sa uzdraviť, na úrad zdravotného dozoru, nie je žiadne zaklínadlo. Ale Ježiš tých malomocných odklial už tým, že si ich všimol, že vnímal ich bolesť a že ich motivoval čosi so sebou urobiť – hoci aj zdanlivo nemožné.

V tom rozprávaní z dnešného evanjelia vdova „unavila“ neochotného sudcu. Ale, keď to pozorne čítame, Ježiš z toho neodvodil, že sa máme tak veľa modliť, až „unavíme“ Pána Boha. Naopak, Ježiš povie: Boh zaraz obráni svojich, čo ho prosia. Avšak je tu tá Ježišova otázka: „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ V zmysle toho, čo sme si už povedali, čaká sa viera ako vzťah, ako vstúpenie do vzťahu. Prinajmenej viera aspoň na úrovni počiatočného záujmu. S poverou to má spoločné len to uznanie svojich limitov, vedomie, že sme od všeličoho závislí. Rozdiel je potom v tom, od čoho sme závislí. Lebo je veľký rozdiel, ak sme závislí od bližšie neopísateľnej obavy z čiernej mačky a ak sme závislí od niekoho, kto nás má rád, pri kom skúsime, že sa oňho môžeme oprieť.

Ako sa dá uveriť, že sa možno oprieť o niekoho tak všetko presahujúceho, ako je Boh?  Samozrejme, iba ťažko, ak by sa Boh sám neprejavil ako nám blízky a dôveryhodný. Pre kresťanov sa Boh nezjavuje iba v udalostiach (vyzdravel som, keď som sa modlil), ale predovšetkým v Ježišovi, v premieňajúcom stretnutí s ním. Ako sa Ježiš s nami dnes stretáva? Prostredníctvom rôznych udalostí, stretnutí, porozumenia jeho slovu, v sprítomnení jeho slov a skutkov. Napokon, to je podstata toho, čo nazývame duchovný život. Ako kresťania veríme, že stretnutie s Bohom sa deje skrze Krista v Duchu Svätom. Niekomu to môže znieť komplikovane, ale to je podstata kresťanskej viery. Boh nie je pre nás iba niekto tajomný, má Ježišovu tvár a v nás, v našom duchu koná svojím Sv. Duchom. Takpovediac dýcha v nás a my tak jeho pomocou vieme rozlišovať hodnotu svojich zážitkov a rozpoznávať tie, čo priamo podnietil Duch Svätý.

Nedávno som čítal rozhovor s hlavným predstaviteľom dominikánskeho rádu, s P. Gerardom Timonerom (*1968). S humorom hovorí, že dominikánom sa stal omylom. Po maturite chcel ísť študovať za kňaza, tak sa hlásil u arcibiskupa, a keďže ten bol zároveň dominikán, arcibiskupov tajomník poplietol prihlášku a Gerarda poslal k dominikánom. „Vtedy som o nich nevedel nič, ani som nevedel, že niečo také jestvuje. A keď som si zvykol, už som u nich zostal.“ Ako hlavný predstavený veľa cestuje po svete. Pred dvoma rokmi bol na Ukrajine. Miestni ľudia sa pýtali, čo si myslia, či majú s Rusmi nejakú budúcnosť. S Gerardom tam bol aj dominikánsky kňaz z Poľska. Ten im povedal: „Je to na vás. Môjho dedka Ukrajinci pred sto rokmi mučili. A ja Poliak som teraz na Ukrajinu prišiel dobrovoľne, lebo vám chcem pomôcť. Je to na vás.“

Viera a konanie z viery nie je náhoda. S vierou sa vieme vyznať aj v situácii, čo vznikne omylom, a využiť ju na dobré. Koľké pekné priateľstvá i manželstvá vznikli z náhodného stretnutia. Ale to, čo nasledovalo, ako sme pokračovali, už nie je náhoda, ale tvorba, a ak je to príbeh tvorený aj z viery, privedie nás k tým najlepším výsledkom. Takže je to naozaj na nás, ako pôjdeme životom – či z viery, či z povery alebo z náhody. Skromne prosíme, aby nás Duch Boží osvietil a pomáhal nám vždy znova správne si vybrať, správne sa rozhodnúť. Je to na nás.