Homília - 31.3.2024

Úvod do liturgie

Dnes slávime náš najväčší sviatok, prvú veľkonočnú nedeľu. V prvom čítaní budeme počuť svedectvo apoštola Petra o jeho skúsenosti s Ježišom Kristom. V druhom čítaní apoštol Pavol povie, že „sme už zomreli s Kristom a vstali z mŕtvych“. Chce povedať, že naše vzkriesenie začína už teraz a raz dozrie do svojej plnosti, keď sa necháme Kristom celkom osloviť a prežiariť. Z evanjelia dnes čítame, ako sa vzkriesený Ježiš zjavuje jednej žene, ktorá sa nedala odradiť bolesťou a smútkom a stala sa prvou svedkyňou vzkriesenia a prvou apoštolkou.

Homília

O čom premýšľame na Veľkú noc? Nazývame tento sviatok veľkým, ale prečo? Niekedy sa mi zdá, že pre väčšinu ľudí je to malá noc, malý, obyčajný deň. V posledný pracovný deň pred sviatkami sa ľudia v práci rozprávajú, ako strávia voľné dni. Nedozvieme sa nič zvláštne: jeden ide na chatu, druhý bude naháňať poslednú lyžovačku; ak bude slniečko, stretneme mnohých turistov aj v našej obci. Ostatným bude stačiť, ak budú ako-tak zdraví a bude im chutiť veľkonočná šunka... Niektorí chodíme do kostola. Po tieto dni dokonca každý deň. Máme preto my, kostolní ľudia, naozaj Veľkú noc, veľké sviatky? Ako sa stali tieto dni veľkými pre ľudí, ktorých spomína dnešné evanjelium – pre Jána, Petra a Máriu Magdalénu?

Rozprávanie začína zmienkou o Magdaléne, ako ešte za tmy išla pozrieť Ježišov hrob. Židia v Jeruzaleme pochovávali zomrelých do otvorov v skale, preto Magdaléna očakávala, že vchod do hrobu bude zatvorený. Zdá sa, že išla k hrobu len preto, aby tam mohla smútiť. Odvalený vstupný kameň vyhodnotila ako znak zneuctenia či dokonca krádeže Ježišovho mŕtveho tela. Peter a ešte jeden priateľ ponáhľali sa zistiť, čo sa stalo. Skontrolovali situáciu a vrátili sa domov. Mária Magdaléna na rozdiel od nich zostala. Teraz sa rozprávanie stane zaujímavým. Odrazu cez slzy vidí anjelov, ktorí sa jej prihovorili. Pýtajú sa jej, prečo plače, a o chvíľu sa jej na to pýta aj ďalšia postava, ktorú Magdaléna považuje za záhradníka. Keď ju osloví vlastným menom, poznáva v tej postave Ježiša. Nasleduje krátky dialóg. On jej povie, aby ho nezdržiavala, a uvedie dôvod: „Vystupujem k svojmu a vášmu Otcovi. Zvestuj to mojim bratom“ (Jn 20,17).

Čo si máme myslieť o tomto rozprávaní? Evanjeliá nie sú dokumentárny záznam. Sú rozprávaním o skúsenosti s Ježišom. Na tomto mieste hovoria o Ježišovi, že žije. Keď sme pri čítaní alebo počúvaní pozorní, všimneme si, že nehovoria o ňom tak, akoby sa vrátil do života pred smrťou. Ježišova živosť sa na tomto mieste opisuje ako vystupovanie k Bohu Otcovi. Zaujímavé je, že Ježiš o Bohu hovorí zdvojene: Vystupujem k svojmu i vášmu Otcovi. Poznámka, aby ho Mária Magdaléna nezdržiavala, asi znamená, aby sa neviazala na zážitok jeho videnia. Ten je prchavý – videla záhradníka, potom svojho rabbiho (duchovného učiteľa). Ten jej hovorí, aby sa neviazala naňho, ale na toho, koho Ježiš dosvedčil ako Otca. Blízkosť s Ježišom bude odteraz pokračovať cez jeho prítomnosť u Boha, kam Ježiš vystupuje s celou svojou ľudskosťou a skúsenosťou. Do nej patrí aj Magdaléna, aj ostatné učeníčky a priatelia. Odteraz bude Boh prítomný cez našu skúsenosť s Ježišom a Ježiš bude prítomný cez našu skúsenosť s Bohom ako Otcom.

Ako si toto môžeme predstaviť? Teológ Eugen Drewermann spomína v jednom texte ženu, ktorú stretol na jednom cintoríne. Aj na našich cintorínoch stoja pamätníky z Prvej a Druhej svetovej vojny, na ktorých sú mená padlých. V Nemecku a Rakúsku je mien padlých na týchto pamätníkoch omnoho viac. Aj z malých obcí sú to desiatky mien. Pri niektorých menách je zvláštna poznámka: nezvestný. Týka sa tých, o ktorých sa nevie, či zomreli, či sú v zajatí alebo si život zariadili inak. Žena, ktorú stretol Drewermann, mu povedala, že sa dlho modlila, aby jej nezvestný manžel žil, aby sa vrátil. Celé roky ho čakala. Keď prešli desaťročia, už nečaká. Presnejšie, nečaká, že sa manžel vráti z minulosti. Teraz sa modlí, aby sa s milovaným manželom stretla v budúcnosti. V Bohu, ktorý je jej Otcom, Otcom Ježiša i jej nezvestného manžela. Spoznala, že ak sa s ním má ešte stretnúť, tak len v Bohu Otcovi.

Veľká noc môže byť veľkou pre toho, ktorý takto túži, možno sníva i plače ako Mária Magdaléna, alebo ako tá žena, ktorá nevedela, či je vdova alebo nie. Ak túžime, ak plačeme a hľadáme s vierou v Ježiša – to je tá naša skúsenosť –, skromne si priznáme, že budúcnosť nemáme vo svojej moci, ale ona niekedy príde k nám. Zablyskne sa, dá sa spoznať, ako slnko, keď náhle jeho lúč zasvieti spoza mrakov.

V poslednom predsviatočnom čísle novín, z ktorých rád čítavam úvahy jedného autora, si ten autor kladie otázku: Čím drží svet pokope? Alebo: Čo je pevným bodom v súčasnom neistom svete? Ako píše, kresťania by mali veriť, že tým pevným bodom nie sú materiálne statky, ale duchovné dedičstvo. Nie je tým bodom náš rozum, ale viera, bez ktorej niet nádeje. Problémom je, že Európa je čoraz menej kresťanská. Na západe je čoraz viac moslimská a na západe i východe bezbožná. Ako ten autor píše, náboženstvom politických elít je zelený, multikultúrny, demokratický liberalizmus. Problémom jeho veľkňazov je, že ich prioritou nie je služba človeku, ale nadnárodnému zisku. Na záver článku napísal, čo zostáva nádejou: „Ešte je povolené veriť v život po živote, keď večnosť dáva zmysel časnosti. Ešte nie je trestné veriť, že láska je mocnejšia ako nenávisť a mier vzácnejší než vojna, hoci na mieri ešte nik nezarobil. Ešte existuje nádej, že Kristus nevstal z mŕtvych zbytočne.“ (Ivan Hoffman, Pravda, 28.3.2024, 54.)

Ak je táto nádej, či nádejná viera aj našou vierou, Veľká noc bude pre nás veľkou, kdekoľvek ju budeme sláviť. A možno s prekvapením zistíme, že táto viera robí veľkým aj náš život – napriek všetkým problémom a trápeniam. Veľmi to prajem nám všetkým spoznať, veriť, žiť!