Homília - 17.3.2024

Dnes slávime 5. pôstnu nedeľu. Čítanie zo Starého zákona pripomína zmluvu, ktorú uzavrel Boh s ľudom Izraela. Na jej základe sa Židia pokladali za vyvolený národ a očakávali Božiu pomoc. Prorok však ohlasuje novú zmluvu, ktorá nebude príkazom zvonka, ale bude zapísaná priamo do srdca človeka. Podľa evanjelia Ježiš založil túto novú zmluvu svojou vlastnou obetou, keď si úzkostlivo nechránil svoj život, ale učinil z neho dar, ktorý prinesie veľkú úrodu. Druhé čítanie je uvažovanie z Listu Hebrejom, v ktorom sa o Kristovi píše ako veľkom Prosebníkovi, ktorí sa nemodlí za to, aby ho Boh ochránil od utrpenia, ale aby aj v utrpení zostal verný Bohu a jeho vôli.

Homília

V ostatnom čase čoraz viac ľudí trápi polarizácia spoločnosti. Delíme sa na dve veľké skupiny. V každej z nich sú ľudia presvedčení o svojej pravde, ba viac – o svojom dobre a o zle tých druhých. Pred rokmi som čítal poviedku českého spisovateľa Karla Čapka o Ježišovi a dvoch lotroch, ktorí s ním boli ukrižovaní. V tej poviedke vidí ukrižovaných nejaký človek a pýta sa: Prečo ich ukrižovali? Dostane odpoveď, že ten naľavo bol za chudobných, ale to sa nepáčilo tým, čo boli za národ, a tak ho ukrižovali. Potom sa to otočilo, vyhrali tí, čo boli za chudobných, a ukrižovali toho, čo bol za národ. To chápem, povedal pýtajúci sa, ale prečo ukrižovali toho uprostred? Dostal odpoveď: To máte tak, niekedy sa to tak zomelie, že ten naľavo a ten napravo sa spoja a ukrižujú toho uprostred.

Od piatej pôstnej nedele sa v našich kostoloch zachováva zvyk, že zahaľujeme kríže. Chceme naznačiť, že Ježiš bol ukrižovaný, lebo ho ľudia nepochopili a že ani my ho často nechápeme. Z evanjelia dnes čítame, že sa oňho zaujímali Gréci, čo prišli na púť do Jeruzalema. V Jánovom evanjeliu sa tento text nachádza v 12. kapitole hneď po rozprávaní o privítaní Ježiša na Kvetnú nedeľu. Ježiš sa stal známym, niektorí ľudia s ním spájali veľké očakávania, a Ježiš akoby im to potvrdil, keď povedal: Nadišla hodina, aby som bol oslávený. Podstata veci je skrytá v slove oslávenie. Ježiš jeho význam priblížil obrazom pšeničného zrnka, ktoré musí padnúť do zeme a zomrieť, aby prinieslo veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, kto hľadá obdiv a úspech, stratí ho, kto seba, svoj život však nedáva do popredia, zachráni si ho... 

Všetky evanjeliá končia rozprávaním o Ježišovom vzkriesení. Tomu predchádza jeho umučenie. Jedno od druhého sa nedá oddeliť. Vzkriesenie sa však nedeje na spôsob detskej hry na schovávačku, keď sa nachvíľu niekto skryje, potom vykukne a radostne skríkne: aha, tu som. Vzkriesenie je nemožné bez zomretia. Nejde však len o vieru, že jestvuje večný život po nám známom živote. Ide o spôsob terajšieho života. O taký, čo vedie k osláveniu. Ježiš nás vyzýva, aby sme ho žili na spôsob obilného zrnka. Väčšina ľudí chápe oslávenie ako víťazstvo, ako presadenie seba, svojho videnia sveta v súboji s inými. Ako v tej poviedke Karla Čapka. Nejde o to, žeby nemali v mnohých veciach pravdu tí za národ i tí za chudobných, alebo tí, čo sú za progres, a tí, čo sú za tradície. Naše potreby a pohľady sú prirodzene mnohoraké, nedajú sa zúžiť na jednu vec a jeden pohľad. Otázka však je, aký spôsob presadenia tej svojej veci, ktorú pokladáme za dôležitú, si zvolíme.

Spôsobu odumretia zrnka nerozumieme možno preto, lebo si to predstavujeme ako ústup, ako vzdanie sa. Koľko komentárov vyvolala poznámka pápeža Františka, žeby sa Ukrajinci nemali hanbiť vyvesiť bielu zástavu! Nejde predsa o to, aby sme niekde zhnili a vyšli navnivoč. Ide o to, aby sme nemilovali svoj život na taký spôsob, pri ktorom z nás zostane len čosi ako obal, ale živý obsah sa stratí. Niekedy z významných ľudí dajú spraviť hneď po smrti tzv. posmrtnú masku, odtlačok tváre, ktorú potom uchovávajú v múzeu. To, z čoho žijú ďalšie generácie, však nie sú hroby hrdinov, ani ich posmrtné masky, ale samotný obsah života týchto ľudí. A kedy je niekto významný? Vtedy, keď ako zrnko neberie život, ale ho dáva, umožňuje ho, dovoľuje rásť, a tak prináša veľkú úrodu. V prírode to chápeme, vo svojom živote sa takému umenšeniu seba, aby život rástol, často bojíme. Požadujeme, aby sa každý jasne postavil na jednu alebo druhú stranu. Ak odmietne, spojíme sa a ukrižujeme ho, lebo zostal uprostred.

Kedy naše konanie prináša úžitok či úrodu? V rodinách často vidíme, ako sa rodičia obetujú, aby ich deti študovali na lepšej škole alebo rozvinuli nejaký svoj športový či umelecký talent. Niektorým sa to podarí, po rokoch námahy ich deti vyrastú a dožijú sa úspechu. Niekedy sú tie úspechy odmenené aj vďačnosťou, ale často aj nie. Dosiahnuť úspech v nejakej obdivovanej činnosti však nie je veľmi dôležité. Naozaj dôležité je, aby sme sa nielen pýtali, kedy naše konanie prináša úrodu, ale aj akú úrodu chceme dosiahnuť.

Ježiš nesplnil očakávanie, že porazí zlých pohanov a že nehodných veľkňazov vymení za lepších. S pohanmi i veľkňazmi prehral. Autor Listu Hebrejom, z ktorého sme dnes čítali krátky úryvok, napísal, že „Kristus s krikom a slzami prednášal prosby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti – a bol vyslyšaný“. Zvláštne. Ako bol vyslyšaný? Bol zachránený od víťazstva, ktoré je smrťou, a prijal smrť, ktorá sa stala víťazstvom. Autor toho listu dokončil svoju myšlienku, keď napísal, že Kristus sa „stal pôvodcom trvalej záchrany všetkých, čo ho poslúchajú“ (Hebr 5,9).

Nezostala po ňom len posmrtná maska, zostal život, v ktorom žijeme, rastieme a dozrievame. Vyberme si aj my život na spôsob Ježišovho obilného zrnka!