Homília - 10.12.2023

Dnes slávime 2. adventnú nedeľu. V čítaní evanjelia sa stretávame s postavou sv. Jána Krstiteľa. V období pred Ježišovým verejným vystúpením burcoval ľudí, aby sa viac otvorili voči Božím výzvam a z Božích podnetov zmenili svoj život i celú spoločnosť. Ako si všimneme pri prvom čítaní, Ján Krstiteľ nadväzoval na slová dávneho proroka, ktorý vyzýval na urovnanie cesty pre príchod Pána Boha do života ľudí. Z druhého čítania z Listu apoštola Petra vycítime, ako prví kresťania očakávali skorý príchod Krista Pána ako sudcu sveta. Autor listu musel upozorňovať, že ten príchod nebude hneď, ale príde nečakane. Od nás sa očakáva duchovná i praktická spolupráca s Bohom na zmene sveta smerom k väčšej spravodlivosti.

Homília

Každý z nás si nesie nejaké túžby i starosti. Mladší majú svoje túžby a plány, starší možno viac tie starosti. Za naplnením svojich túžob či riešením svojich starostí chodíme všelikde – do nákupných centier, na vianočné trhy, do zdravotníckych zariadení, niekto na športové podujatia a niekto na politické demonštrácie. Aké svoje túžby či starosti si riešime v kostole – alebo širšie: vo svojom duchovnom živote?

V čítaní zo Starého zákona na 2. adventnú nedeľu nám prorok Izaiáš v mene Boha odkazuje: „Potešujte, potešujete môj ľud.“ Všimnime si, že nás neoslovuje ako súkromné osoby, ale spolu ako ľud. Podľa dnešného evanjelia Ján Krstiteľ opakoval myšlienky tohto proroka a takisto oslovoval celú spoločnosť. V texte evanjelia sa píše, že k Jánovi prichádzala celá krajina. Dôležité je, čo týchto ľudí, tento ľud, malo zjednocovať. Išlo o prípravu cesty Pánovi. On prichádza (ako sa vyjadril prorok) v dvojakej úlohe – v úlohe vojvodcu a pastiera. Taká úloha je spoločenská, ba politická. Jej program je však náboženský. Veď predstaviteľom tej úlohy potešiť ľud, postarať sa oň, je sám Pán, Boh.

Takže našou spoločnou túžbou, spoločným programom by mala byť príprava cesty Pánovi. Čo si pod tým máme predstaviť? Priblížme si najprv situáciu, v ktorej výzva na prípravu cesty pôvodne zaznela. V časoch proroka to bola situácia po porážke a prorok sa prihovára ľuďom, ktorí sú odvlečení do zajatia v Babylone. Víťazstvo a návrat domov neočakáva od nejakého politika, ale od Boha. Jemu treba pripraviť cestu. On oslovuje, on prichádza, ale treba si s ním porozumieť, takpovediac ísť mu v ústrety. Z histórie vieme, že priamy podnet na návrat Židov do vlasti dal v r. 538 pred Kr. perzský kráľ Kýros. Židia tej doby v ňom videli nástroj Boží. Nemal by sa však kto do vlasti vrátiť, ak by to ľudia vopred vzdali a zamerali sa len na súkromné ciele a túžby. Židia v exile nemali vlastné politické štruktúry a úrady, ale zachovali si štruktúry náboženské, ktoré sa ukázali silnejšie ako tie politické. To bola tá príprava cesty Pánovi. Na tieto skúsenosti nadviazal vo svojom hlásaní Ján Krstiteľ. Oslovoval ľudí v situácii politického a náboženského úpadku v prvej tretine 1. stor. n. l. Nespokojnosť bola veľká. Ľudia chceli zmenu. Samozrejme, každý si tú zmenu predstavoval inak. Jedni boli viac nacionalisti, iní moralisti, a mali aj liberálov. Ján Krstiteľ vyzýval k tomu, čo pomohlo k veľkej zmene, k novému začiatku pred 500 rokmi, keď sa Židia mohli vrátiť zo zajatia. Vyzýval ľudí, aby pripravovali cestu Pánovi.

Táto príprava cesty, ako naznačil Ján Krstiteľ, mala sa udiať v dvoch krokoch, prostredníctvom dvoch krstov. Prvý bol krst pokánia, druhý krst Duchom svätým. Krst pokánia si nepredstavujme len ako ponorenie do vody. Kto šiel za Jánom a pri ňom zostal, ten chcel zmenu, a v prvom kroku to znamenalo, že vstúpil s Jánom do spoločenstva, ním sa nechal formovať, a to v dosť jasnej opozícii voči vtedajším autoritám, ako boli veľkňazi a farizeji. Tento prvý krok k zmene môžeme vidieť ako fázu oddelenia sa od toho, čo je síce úradné, ale nefungujúce a často i falošné. Je to fáza, keď sa naučíme byť kritickí a zároveň začneme vidieť seba ako tých, čo sami môžu niečo urobiť, aby zmena k lepšiemu naozaj nastala. Čo si máme predstaviť pod tým druhým krokom, krstom Duchom Svätým? Ak bol prvý krok učením sa zdravej kritike, v ktorej porozumieme vlastnej nespokojnosti, druhý krok je samotné riešenie, obnova, budovanie. Na túto úlohu sa Ján necítil povolaný. Ako uskutočniteľa zmeny Ján označoval toho, kto bude krstiť Duchom Svätým, toho, čo už nebude búrať, ale nanovo budovať.

Prenesme si teraz tieto predstavy a povzbudenia zo Sv. písma do našej situácie. Ešte raz si dajme otázku: Máme okrem svojich súkromných túžob aj túžby spoločné? A keď také túžby máme, je medzi nimi aj túžba pripraviť cestu Pánovi? Dnes to môže znamenať, že sa staneme zdravo nespokojní voči svetu, v ktorom žijeme. Na kostolnej nástenke máme úryvok z príhovoru pápeža Františka z generálnej audiencie z 29. novembra tohto roku. O súčasnom svete hovorí ako o prvej civilizácii v dejinách, ktorá sa snaží organizovať ľudskú spoločnosť bez Boha. Výrazom tejto spoločnosti sú obrovské mestá so závratnými mrakodrapmi, ktoré pripomínajú Babylon a jeho veže. Táto spoločnosť si namiesto na bratstve a mieri zakladá na nacionálnej, technickej a ekonomickej pýche. Spolu s Františkom buďme nespokojní s dnešným svetom a buďme voči nemu kritickí. To je krst pokánia, ten prvý krok. Potom urobme s pápežom Františkom druhý krok. Začnime budovať podľa Ježišovho evanjelia iný, nový svet. Podľa Františka sa pritom máme vyhnúť niektorým omylom. Napríklad: Nestačí opakovať naučené náboženské pravdy z minulosti alebo postaviť sa kamsi na balkón a vykrikovať Ježišovo meno. To, čo je potrebné, je postaviť sa na križovatky dnešnej doby a ísť tam, kde dnes ľudia trpia, pracujú, študujú a premýšľajú. Vo všednom živote žiť bratstvo s ľuďmi i prírodou a liečiť to, čo je pomýlené a zranené. To je ten druhý krok, krst Ducha Svätého.

Prosme pri našej adventnej modlitbe, aby sme sa v sebe i dnešnom svete zorientovali, stali sa múdro kritickí, a najmä, aby sme sa stali v Ježišovom Duchu seba i svet liečivo premieňajúci!