Homília - 5.11.2023

Úvod do liturgie

Dnes slávime 31. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Dnešné evanjelium napomína ľudí, ktorí si namýšľajú, že sú lepší ako iní a hľadajú výhody a prednosti. Ježiš nám chce povedať: Kto je najväčší, nech je najužitočnejší, nech dokáže slúžiť! Zo Starého zákona čítame o podobnom napomenutí kňazov, ktorí namiesto služby Bohu a ľuďom si namýšľali a ľudí zaťažovali rôznymi (aj zbytočnými) povinnosťami. V druhom čítaní apoštol Pavol spomína na svoj pobyt medzi kresťanmi v Solúne. Pekne píše, ako si cení tamojších ľudí a ako im je vďačný. Zvlášť vyzdvihuje, že jeho slová neprijali len ako slová ľudské, ale rozpoznali v nich Božie oslovenie.

Homília

V dnešnom svete už dávno neplatí, žeby sme si potrpeli na tituly a úctivé oslovenia. Kedysi vykali deti rodičom, ba niekde aj onikali, dnes by nám to pripadalo divné až smiešne. Nejaké pravidlá slušného správania by sme si mali podržať – že nemusia byť rovnaké ako v minulosti, sa rozumie samo od seba. Viac ako pravidlá je však dôležitejší obsah nášho správania. Platí to zvlášť vo vzťahoch, kde nie sme v rovnakej pozícii, kde je na jednej strane niekto zodpovedný a na druhej niekto závislý. Takéto vzťahy sú medzi učiteľmi a žiakmi, medzi rodičmi a deťmi, ale aj medzi blízkymi priateľmi a partnermi. Ak v takýchto vzťahoch príde k zneužitiu, zrade či neúprimnosti, následky bývajú zničujúce.

Celá 23. kapitola Matúšovho evanjelia je venovaná nielen napomenutiu, ale priam odsúdeniu zákonníkov a farizejov. V úryvku, ktorý dnes čítame, Ježiš označí týchto ľudí za sediacich na Mojžišovej stolici, teda za ľudí, ktorí majú úlohu učiť, čo je správne. Možno nás prekvapí, keď Ježiš povie, že „robte a zachovávajte, čo vám povedia“. Učili teda farizeji správne? Ježiš sa s nimi často hádal, ale uznával, že v zásade chceli konať spravodlivo. Problém videl v tom, že „hovoria a nekonajú“. Ak v náboženstve, ak v morálke berieme veci vážne, ak si uložíme povinnosti, tak musíme dobre zvážiť, ktoré povinnosti sú naozaj sväté, naozaj zaväzujúce. Ježiš vyčítal zákonníkom a farizejom, že ako autority zaujali pozíciu moci, primerane k tomu sa obliekali, prijali prednostné postavenie, ale svojou autoritou neslúžili, svojím učením ľuďom život neuľahčovali, skôr sťažovali.

Keď čítame z evanjelia Ježišovu kritiku farizejov a zákonníkov, máme sklon jeho slová vnímať len ako kritiku vtedajších vedúcich predstaviteľov židovského náboženstva. Zaiste, Ježiš sa často dostával do sporov s týmito ľuďmi. Matúšovo evanjeliu, ktoré bolo napísané okolo roku 70 po Kr., však odráža najmä situáciu, ktorá nastala medzi Židmi po neúspešnom povstaní proti Rimanom. Kresťanskí Židia sa do povstania nezapojili, mnoho Židov však vo vojne zahynulo, ďalších Rimania kruto potrestali, zničili aj celý Jeruzalem a chrám. Z pôvodných politických a náboženských strán medzi Židmi prežili len farizeji. Preto sa tak často spomínajú ako odporcovia kresťanských Židov a zároveň ako pokušenie pre niektorých kresťanov vrátiť sa k úzkostlivému výkladu náboženstva.

V súčasnosti sa nachádzame v podobnej situácii ako kresťania na konci 1. stor. po Kr. Mnohí rodičia a známi mi spomínajú, ako sa nezhodnú so svojimi deťmi či vnukmi na viacerých otázkach morálky, náboženstva i politiky. Mladí ľudia pre svoje postoje často nemajú žiadne premyslené vysvetlenie. Chcú byť len iní, modernejší, voľnejší... Na druhej strane sú ľudia, ktorí so znepokojením sledujú, ako sa všetko mení, ako sa strácajú mnohé tradičné hodnoty, a tak sa začnú každej zmene brániť. Kto rozhodne, čo je lepšie? Všimnime si, Ježiš nám neradí, aby sme si volili medzi starým a novým, medzi moderným a konzervatívnym. On nás vyzýva, aby sme odmietli to, čo sa len tvári ako sväté, ale nikomu nepomáha, neslúži. Ježiš nehovorí, že nemáme mať otca, ale otcov vyzýva, aby boli naozaj otcami. Nehovorí, že nepotrebujeme učiteľa, ale od učiteľov požaduje, aby boli naozaj učiteľmi. Podobné platí pre každý vzťah. Nemôžem si namýšľať, že som otcom, učiteľom, matkou, bratom, sestrou, priateľom, ak to nežijem prirodzene, ak ľudia pri nás prirodzene nevycítia, že to naozaj žijeme, že sme tu pre nich a s nimi. Ježiš na falošnú autoritu použil obraz: Nepohnú ani prstom, aby pomohli uniesť tvoje bremeno. Takže, nech na nás platí opačné: Vieme a chceme pohnúť prstom, rukou, nohou, srdcom, aby sme ľuďom život uľahčovali, aby sme im povinnosti uniesť pomáhali.

Ukázať prstom, čo je biele a čo je čierne, je pomerne ľahké, ale často falošné. Život sa odohráva skôr v rôznych farebných odtieňoch ako v jasných kontrastoch. Keď pred mesiacom začínalo synodálne zhromaždenie v Ríme, niektorí novinári ironicky písali, že jedni katolíci sa boja, že sa niečo zmení, a druhí sa zasa boja, že sa nezmení nič. Po mesiaci ťažko posúdiť, kto sa mal báť alebo tešiť viac, ale ak sa dobre pozrieme na obrázky zo synody, stala sa jedna dôležitá vec: Zo synody zmizla vyvýšená tribúna s hlavnými predstaviteľmi, ako sa ľudovo hovorí – s papalášmi, oproti ktorým by sedeli ostatní ako masa ľudí v sále. Na obrázkoch vidíme, ako všetci – pápež, kardináli, biskupi a tzv. obyčajní ľudia – sedia pri stolíkoch na jednej úrovni, dívajú sa jeden na druhého, rozprávajú sa navzájom. Nik nie je viac alebo menej, nik nie je povýšený ani ponížený.

Nejdeme sa hrať v cirkvi na to, že sme rovnakí. Ideme sa učiť tomu, že sme si rovní. Naučia sa to tí, čo uverili slovám evanjelia: Len jeden je váš Otec, ten nebeský. Len jediný je váš Učiteľ, Kristus. Vy všetci ste sestry a bratia. Nech nám pomôže dnešná modlitba, aby sme sa dožili toho, po čom túžime, a robili to, o čom hovoríme!