Homília - 17.9.2023

Dnes slávime 24. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V dnešnom evanjeliu Ježiš rozpráva podobenstvo o kráľovi, ktorý je milosrdný a veľkorysý. Rovnakú veľkorysosť požaduje aj od svojich podriadených. Ježiš hovorí, že ak je Otec nebeský veľkorysý voči nám, musíme sa rovnako aj my správať jeden k druhému. Aj čítanie zo Starého zákona, ktoré vzniklo asi roku 180 pred Kr., odsudzuje hnev, pomstu a nenávisť a nabáda k odpúšťaniu. Na to, ako sme na seba navzájom odkázaní, poukazuje aj apoštol Pavol: „Nik nežije pre seba a či žijeme alebo umierame, patríme Pánovi.“

Homília

Krátko pred voľbami sledujeme aj debaty medzi politikmi a komentáre o nich. Ukazuje sa, že človek, ktorý sa chce v politickom zápase presadiť, musí si vedieť stáť za svojím a nedať sa zneistiť ani nachytať. Ľudia, ktorí pôsobia ústupčivo alebo hrajú na viaceré strany, veľké šance nemajú.

Ako ide dokopy s touto predstavou o pevnosti postojov výzva, ktorú nám dnes adresuje Ježiš? Pred týždňom sme z evanjelia čítali, ako máme riešiť problémy. Ježiš radil postup od súkromného dohovoru až po riešenie na verejnosti, pričom mnohé veci nechal na nás, aby sme ich zväzovali a rozväzovali. Ako čítame dnes, Peter prišiel za Ježišom, že on to teda pochopil tak, že je ochotný rozviazať – inak povedané odpustiť – azda aj sedem ráz. Všetci zostali prekvapení, keď im Ježiš odpovedal, že nie sedem, ale sedemdesiatsedem ráz čiže vždy. Nedalo sa to ľahko pochopiť, a tak Ježiš doplnil svoje stanovisko podobenstvom o kráľovi, ktorý je veľkorysý a milosrdný, ale za jednej podmienky – že aj my budeme voči sebe veľkorysí a odpúšťajúci.

Ako teda, stáť si pevne za svojím alebo chápať a odpúšťať? Najskôr si musíme vyjasniť, o čom je vlastne reč. Áno, ľudia, ktorí si nedokážu stáť za svojím, ktorí sú ústupčiví, alebo sa kvôli svojim záujmom spoja s hocikým, nestoja za nič. Ale odpustenie, o ktorom hovorí evanjelium, je o inom, to nie je o ústupčivosti. Ježiš hovorí o situácii, kde je niekto nad nami, kde má niekto nad nami moc, a my sme voči tejto moci nejako zaviazaní. Je to moc, pred ktorou sa nedá skryť, ktorá má možnosť volať nás na zodpovednosť ako kráľ, čo chcel vyúčtovať so svojimi sluhami. Hovorí sa tu o sluhovi, ale môžeme si predstaviť, že išlo o nejakého šľachtica, ktorý dostal od svojho kráľa majetok – územie, hrady, poddaných. Takí šľachtici nemuseli platiť dane, ale voči kráľovi mali svoje povinnosti (v tom zmysle boli jeho sluhami); napríklad museli ísť bojovať, keď ich kráľ vyzval, a museli zo svojho majetku pripraviť aj príslušný počet vojakov a celé zaopatrenie. Historici píšu, že si ani nevieme predstaviť, akí boli v stredoveku mnohí veľkí páni dokaličení, nehovoriac, že vo vojnách prišli viacerí o život. To nebolo ako dnes, že tí najbohatší sú v zátiší a iní ľudia zomierajú za nich. Takže Ježiš hovorí o jasnom vzťahu závislosti, podlžnosti voči moci. Človek môže byť slabý, nedokáže dostáť svojim záväzkom, a tak prosí o pozhovenie, a ten, ktorý má moc, mu môže odpustiť. Dokonca všetko odpustiť.

Prečo by to niekto robil? Dá sa to pochopiť. Kráľ nemusí nič stratiť, ak pozhovie. Svojho podriadeného si zaviaže ešte viac a ten človek sa bude v službe ešte viac snažiť. Ale musí mať aj podmienku: Ako som ti ja odpustil, máš aj ty odpustiť svojmu dlžníkovi. Beda tomu, kto zažil veľkorysosť a sám je nemilosrdný! Tento obraz prenáša Ježiš na naše vzťahy. Nehovorí o zbytočnej tolerancii alebo hlúpej ústupčivosti. Hovorí o vzťahoch, kde vieme o tom, že sme si navzájom dlžní. A keď nás ten záväzok ťaží, prídeme a prosíme o pozhovenie. Napokon, o pozhovenie neprosí hocikto. Aj Peter v tej otázke povedal: „Koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi?“ Teda nie hocikomu – bratovi! Ježiš mu nemohol odpovedať inak: Ak prosí, odpusť mu.

Uvedomujeme si, čo je našou úlohou – v rodinách, cirkvi i veľkej spoločnosti? Tá úloha nie je o tom, či tolerovať alebo neustupovať. Zamestnávateľ nemôže diskutovať so zamestnancami, či chcú vôbec chodiť do práce. Podobne v rodine sa o mnohých veciach nemôžeme baviť, či sa majú vôbec zachovávať. Ale je veľký rozdiel, či zamestnávateľ nastaví režim tak, že sa nám do práce chodiť chce alebo sa toho desíme. Podobne v rodine. Je veľký rozdiel, či sa domov tešíme alebo tam žijeme v strachu. Úlohou nás, kresťanov, je vytvárať podmienky takého sveta, takej spoločnosti, v ktorej sa to, čo máme, prijíma ako dar, nechápe sa to ako korisť. Teda vytvárať spoločnosť, v ktorej sa v dobrom zmysle slova cítime byť dlžníkmi: jeden druhému, prírode a Bohu. Čo však vtedy, ak pre niekoho tí druhí nie sú sestry a bratia, príroda nie je matka a Boh nie je Otec?

V dnešnom svete sa veľa hovorí o demokracii, azda vieme aj o tom, že Gréci mali v Aténach demokraciu už pred 2 500 rokmi. Ale asi málokto vie, že tí najmúdrejší medzi Grékmi si o demokracii veľa nemysleli. Rýchlo prišli na to, že je to systém, ktorý sa ľahko zneužíva a mnohým ide len o vlastné záujmy. Napokon ten systém medzi nimi ani dlho nevydržal. Preto sa ako kresťania pýtame na niečo viac ako na systém, pýtame sa na predpoklady jestvovania spoločnosti, rodiny, spolužitia.

Tým predpokladom nie je lepšie šibrinkovanie jazykom ani päsťami, ale vyššia autorita čiže Boh. Pritom záleží veľmi na tom, aký Boh – či je to Boh Ježišov alebo Boh farizejov a zákonníkov. Ak prijmeme Ježišov obraz Boha, on nás premení a my s prekvapením zistíme, že sa stávame sami podobní tomu, ktorý je mocný a zároveň veľkorysý a milosrdný.