Homília - 15.9.2023

Dnes slávime sviatok Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. Prvé čítanie pripomína Máriu uprostred Ježišových apoštolov a ich blízkych, ako sa spolu radia, ako sa modlia a očakávajú príchod Ducha Sv. Druhé čítanie od apoštola Petra prepája Kristovo utrpenie s jeho oslávením a naše trápenia s budúcou radosťou. Čítanie z evanjelia dnes predstavuje Ježišovu matku a jedného jeho učeníka pod krížom. Dôležité sú Ježišove slová, ktorými svoju matku a učeníka odovzdáva do vzájomnej starostlivosti. V symbolickej reči Jánovho evanjelia Mária predstavuje aj Izrael, kresťanov zo židovstva, a učeník predstavuje nových kresťanov z pohanstva. Obaja patria spolu.

Homília

Keď sa stretneme so svojimi blízkymi a známymi, rozprávame sa o tom, čo kto z nás zažil, z čoho sa tešíme a čo nás trápi. O svojich trápeniach asi rozprávame omnoho viac ako o svojich radostiach – či už sú to trápenia s chorobami, nezhodami v rodine, ale aj trápenia s politikou, spoločnosťou. Niekedy dokážeme úprimne hovoriť aj o trápeniach z vlastných zlyhaní. Pravda, jedna vec je o trápeniach rozprávať – vyrozprávať sa – a iná vec je trápenia riešiť. Dajú sa však vôbec trápenia riešiť? Zaiste, niečo iné je riešiť (liečiť) chorobu a iné je riešiť nelásku v rodine. A ešte niečo iné je riešiť trápenia s politikou, chudobou, vojnou... Cítime, že niekedy je riešenie trápení aj v ich prijatí, zmierení sa s nimi. Ale aj také zmierenie môže byť rôzne – ubíjajúce, ponižujúce alebo dúfajúce a veriace. Aké riešenie nám predstavujú obrazy P. Márie Sedembolestnej?

Bolestná alebo Sedembolestná P. Mária je zobrazovaná ako matka, ktorá má na kolenách telo svojho mŕtveho syna. Bolestná Mária je zobrazovaná aj ako žena s prebodnutým srdcom a známy je tiež obraz, ako stojí pod Ježišovým krížom. „Stála matka bolestivá“ – tými slovami začína pieseň, ktorá sa nachádza v zbierke slovenských katolíckych piesní už od r. 1655. Predstava o Ježišovej matke stojacej pod krížom pochádza z 19. kapitoly Jánovho evanjelia. Zaujímavé je, že ostatné tri evanjeliá Ježišovu matku pri kríži nespomínajú. Keď sa bližšie pozrieme na text Jánovho evanjelia, všimneme si, že pozornosť nie je venovaná jej bolesti, ale Ježišovým slovám. Keď Ježiš zbadal svoju matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, odovzdal ich do vzájomnej starostlivosti. Uviedol ich priam do rodinného vzťahu – on je tvoj syn, ona je tvoja matka.

Čo sa nám chce týmto odkazom – tvoj syn, tvoja matka – povedať? Najskôr si treba uvedomiť, že evanjelium nepodáva históriu o Ježišovi, ale zvestuje vieru, že v ňom, v jeho živote, jeho kríži a vzkriesení sme zachránení. Ak sme hovorili o riešení našich trápení, tak aj pre ne platí, že v ňom, v Ježišovi, sme zo svojich trápení vyslobodení. V prenesenom význame povedané: Jeho krížom sme zo svojich krížov zachránení. Podľa Jánovho evanjelia pod krížom stála Ježišova matka a jeden jeho učeník. O ňom sa pridáva zmienka, že to bol „učeník, ktorého Ježiš miloval“. Traduje sa, že za týmto vyjadrením sa skrýva apoštol Ján. Môže to tak byť, ale aj nemusí. Napokon, ktorého učeníka Ježiš nemiloval? V obraznej reči Jánovho evanjelia je pod krížom Ježišovým v tých dvoch postavách celá cirkev. Sú dve, lebo Mária predstavuje ľudí Izraela, ktorí sa stali kresťanmi, a učeník predstavuje bývalých pohanov, ktorí sa stali kresťanmi. Jedných i druhých zmenila Ježišova smrť na kríži, ňou Ježiš zavŕšil svoje dielo, ako je to aj povedané v evanjeliu o pár riadkov ďalej: „Je dokonané!“ (Jn 19,30)

Evanjelium nie je históriou, je kázaním, je zvestovaním viery a je aj svedectvom viery. Obrazom Márie a učeníka pod krížom sa cirkev vyznáva: Toto sme my, toto je cirkev, Mária a učeník, ktorého Ježiš miloval, toto sme my – Izrael, ľud Boží Starého zákona, a nový ľud Nového zákona. Starý zákon, viera Izraela, je ako naša matka, noví kresťania sú ako synovia a dcéry tejto matky. Zjednotil nás, do rodinného vzťahu nás priviedol Ježiš na kríži. Neurobil nás ubolenými, ale zachránil nás od bolesti, hriechu a smrti. V Jánovom evanjeliu smrť na kríži nie je v prvom rade fyzická smrť, ale je to smrť víťazná, smrť, v ktorej je dokonané dielo poslušnosti Bohu. Neskôr o tom teologicky napísal apoštol Pavol v Liste Filipanom: „Ježiš sa ponížil, stal sa poslušným až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil...“ (Fil 2,8-9)

Čo je teda riešením (liečením) našich trápení? Tým riešením je viera, život vo viere, v poslušnosti Bohu a v učeníctve voči Ježišovi. Za týmito slovami viera, poslušnosť, učeníctvo treba vidieť to, pre čo a pre koho žijeme a pre čo by sme boli ochotní sa obetovať i zomrieť. Keď som bol študent, premietali v kinách anglický film Becket. Bol to film o skutočnej historickej postave, o Thomasovi Becketovi, ktorý žil v 12. storočí. Bol blízkym priateľom kráľa Henricha II., stal sa aj jeho kancelárom. Kráľ si zmyslel, že keď Becketa presadí za arcibiskupa, bude mať cirkev pod kontrolou a Becket mu pôjde po ruke. Becket sa však po vysviacke zmenil. Vo filme to bolo vyjadrené tak, že sa modlil pred krížom: „Doteraz som nemal pre čo žiť, nemal som svoju česť, ale teraz, Pane, prijímam tvoju česť za svoju.“ Je historickou skutočnosťou, že Becket dal čoskoro tomuto úmyslu obsah, keď začal brániť pred kráľom slobodu cirkvi a zastával sa ľudí, ktorým sa ubližovalo. Aby nevyhrocoval spory, načas odišiel z Anglicka, ale prehovorili ho, aby sa vrátil. Napokon ho kráľovi rytieri zavraždili v katedrále v Canterbury (29. 12. 1170).

Ak si dnes uctievame Sedembolestnú P. Máriu, postavme sa s ňou pod Ježišov kríž ako milovaná učeníčka, ako milovaný učeník. Pohliadnime na kríž ako na znak svojej cti a skúsme povedať ako mnohí svätí: Našiel som, Pane, v tebe a cez teba svoju česť. Daj mi schopnosť vidieť, čo odo mňa očakávaš, a daj mi aj veľa sily a lásky, aby som v tom, čo som našiel a uveril, aj vytrval.