Homília - 28.5.2023

Dnes slávime sviatok Zoslania Ducha Svätého. Tento sviatok sa tradične slávi na 50. deň po Veľkej noci, pričom ho treba chápať v tesnej súvislosti s Veľkou nocou a so vzkriesením Ježiša Krista. Naznačuje to čítanie z Jánovho evanjelia, ktoré dar Ducha Sv. pre Ježišových učeníkov nespomína až na Turíce, ale hneď na večer prvej veľkonočnej nedele. Na rozdiel od prvého dnešného čítania zo Skutkov apoštolov, v ktorom je zoslanie Ducha Sv. predstavené búrlivým vetrom a ohnivými jazykmi, podľa evanjelia dáva Ježiš dar Ducha Sv. potichu a jemne. Apoštol Pavol v druhom čítaní spomína Ducha Sv. ako základný dôvod toho, že veríme v Ježiša ako Krista a že – napriek tomu, ako sme veľmi rozdielni – sme spolu v jednej cirkvi.

Homília

Pred dnešnou nedeľou sme sa radili o katechéze pre deti: Ako im priblížiť tému Ducha Svätého? Nie je to celkom jasné ani dospelým, a to často ani tým, čo pravidelne chodia do kostola. Pre deti sme zvolili príklad so spľasnutou a nafúkanou loptou. Tá vyfučaná je ako kus handry, čo leží v kúte. Tá nafúkaná, pevná, radostne skáče, gúľa sa, dá sa s ňou hrať. Podobný rozdiel vidíme medzi ľuďmi, čo žijú z Ducha, a čo žijú bez neho, bez ducha, bez chuti a motivácie.

Podľa rozprávania z Jánovho evanjelia sa Ježiš zjavil svojim učeníkom v nedeľu večer. Prišiel medzi učeníkov, ktorí boli bezradní a ustrašení. Predstavil sa im ako ten, ktorý bol umučený a ukázal im svoje rany. Vtedy učeníci pocítili radosť: Náš ukrižovaný Ježiš žije, jeho rany sa zahojili! Potom na nich Ježiš dýchol a povedal, aby prijali Ducha Svätého. On im poslúži na oslobodenie od strachu, od hriechu a každej záťaže a na rozpoznanie, kto si to oslobodenie (odpustenie) zaslúži.

Vieme, čo je tzv. umelé dýchanie. Poskytuje sa človeku, ktorého oživujú po úraze alebo utopení. Pomocou cudzieho dychu má sa mu obnoviť vlastné dýchanie. Ježiš použil tento príklad, aby oživil svojich priateľov. Na rozdiel od umelého dýchania nedal im fyzické dýchanie, ale vdýchol im novú chuť žiť. Nielen chuť, ale aj dôvody. Jestvuje staré latinské príslovie: „Dum spiro, spero.“ Po našom: „Kým dýcham, dúfam.“ V Ježišovom prípade by sa to dalo otočiť: Kým dúfam, dýcham. Kým jestvujú dôvody nádeje, dôvody niečo robiť, o niečo sa snažiť, dôvody začať nanovo, ísť do zápasov o lepší život i lepší svet, tak dýchame, žijeme, konáme. Cítime, že problém môže byť v tom, že niekto takéto dôvody nemá, nepozná ich. Má pocit, že sa mu nedarí alebo že ho nik nemá rád a podobne. Taký človek sa stáva skeptik a pesimista. Problém môže byť aj v tom, že niekto má iba tzv. materiálne záujmy. Chce byť zdravý, pekný, bohatý. Pokiaľ takým človekom niečo nezatrasie, nebude sa pýtať, ako sa má nanovo nadýchnuť.

Ježišovi učeníci boli iný prípad. Na počiatku, keď sa po prvý raz stretli s Ježišom, nešlo im len o seba. I keď aj oni mali občas zmiešané dôvody. Niekedy sa predbiehali, kto z nich je dôležitejší, väčší. Predsa, títo ľudia sa našli v Ježišovi, našli v ňom svoje ideály, chceli s ním zmeniť svet k lepšiemu. Po Ježišovej smrti tie ideály spľasli ako prepichnutá lopta. Ako čítame v Jánovom evanjeliu, z nadšených ľudí zostala malá ustrašená skupinka za zatvorenými dverami. Neodomkol ich niekto zvonka, neprišiel niekto mocný, ktorý by im oznámil, že Ježišovi nepriatelia sa stratili. Prišiel vzkriesený Ježiš, zjavil sa uprostred nich, ale nie ako prízrak, čo by ich znova vyľakal. Bol to živý Ježiš, ktorý sa dosvedčil odkazom na svoje rany. Kontakt, ktorý učeníci nadviazali s týmto Ježišom, evanjelium vyjadruje obrazom oživujúceho dychu. Pravdepodobne je to narážka na zmienku z prvej knihy Sv. písma, z knihy Genezis, kde sa píše: „Pán Boh utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gn 2,7). Teraz vzkriesený Ježiš vdychuje nový život, novú chuť do života svojim priateľom, ktorý po svojom sklamaní už nežili, len prežívali.

Z kresťanskej ikonografie poznáme viacero znázornení príchodu Ducha Sv. Najznámejšie sú obrazy, na ktorých ako pri požiari šľahajú ohnivé jazyky a zostupujú na apoštolov. Takýto obraz použil aj autor rozprávania o zostúpení Ducha Sv. v knihe Skutky apoštolov: „Náhle sa strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor.., i zjavili sa ohnivé jazyky“ (Sk 2,2-3). V Jánovom evanjeliu je dar Ducha sv. zobrazený omnoho jemnejšie. Ježiš vdychuje obnovenú nádej a silu do svojich učeníkov. Je to zážitok, ako keď ľudia po prekonaní veľkých ťažkostí konečne odpočívajú a pokojne sa môžu nadýchnuť.

Ako sme zažili svoj príchod Ducha Svätého? Bolo to v kostole, azda počas prijatia niektorej sviatosti? Niekedy sa dívam na nás a vidím, že sme dojatí. Nejde len o city. Naozaj zažívame, že už nie sme slabí, smutní a opustení, zažívame Ducha, vnímame v sebe jeho pokoj a radosť. Prejav Ducha Sv. ako pri búrke – to sa deje azda pri veľkých udalostiach, ako pri nejakej revolúcii. Ale častejšie zažívame Ducha potichu, vtedy, keď dýchame, lebo nanovo dúfame. Udiať sa to môže kdekoľvek. Raz sme z príležitosti birmovky dávali našim mladým pamätný obrázok, na ktorom bol sv. Menas, egyptský svätec, čo žil okolo r. 300. Na tom obrázku bol vedľa neho Ježiš a svojou rukou ho držal za plece. Originál ikony sa uchováva v parížskom Louvri. Znázorňuje skúsenosť, že Ježiš nás sprevádza naším životom a oživuje nás zvnútra, takpovediac dýcha v nás a s nami.

Všetkým, najmä tým, čo majú väčšie starosti a trápenia, prajem veľa takejto vnútornej skúsenosti a ochoty byť si navzájom na pomoci. Všetkým požehnané sviatky Ducha Svätého!