Homília - 22.2.2023

Dnes začíname pôstne liturgické obdobie. Toto obdobie nie je obdobím smútku, aj keď sa dnes na znak pokánia požehnáme popolom. Odpradávna bolo pôstne obdobie časom sústredenia na podstatné, prípravou na radosť, na slávenie Veľkej noci. Prvé biblické čítanie je z knihy Starého zákona, ktorá vznikla v prvej pol. 4. st. pred Kr. Prorok nástojčivo vyzýva na obrátenie k Bohu. Neželá si však vonkajšie prejavy pokánia. Preto volá: „Roztrhnite si srdcia!“ V druhom čítaní počujeme, že nastal čas milosti a záchrany. Apoštol chce povedať: Boh je s nami, ponúka nám svoju milosrdnú lásku. V evanjeliu počujeme Ježiša, ako dáva dôraz na dobré skutky, ktoré vychádzajú z úprimného srdca a nehľadajú pochvalu pred ľuďmi.

Homília

V ostatných týždňoch sme pri nedeľných bohoslužbách čítavali Ježišove výroky z Matúšovho evanjelia, v ktorých dával do protikladu spravodlivosť farizejov so svojou predstavou o spravodlivosti. Pamätáme si hlavný rozdiel medzi jednou a druhou predstavou. Ježiš nástojí na obrate zvonka do vnútra. Nemá nám ísť o to, čo všetci vidia, ale o to, po čom naozaj túžime, a pýtať sa, či sú naše túžby správne. Platí to pre naše problémy a spory, manželstvá a nevernosti, vyslovovanie pravdy a nepravdy.

Ako dnes čítame z evanjelia, platí to aj pre dobré skutky nazývané almužny, pre modlitby a pôsty. Aj pri týchto témach Ježiš zdôrazňuje obrat zvonka do vnútra. Ba odporúča ísť ešte ďalej – do skrytosti.

Skrývať sa, nájsť si skrýšu – to vyvoláva predstavu viny, kvôli ktorej sa chceme skryť, zmiznúť z očí. Jestvuje však aj iná skrytosť, taká, ktorá sa spája s tým, čo nazývame útulok či útočište. Zvlášť mladší ľudia môžu prepadať predstave, že všetko musia stihnúť, vidieť a počuť, a odkedy máme tie slávne nové médiá – chcú byť videní! Na prekvapenie nás starších, na tzv. sieťach sa ukazujú nielen vo svojej kráse, ale veľmi často aj vo svojej hlúposti a vo svojich hriechoch. Starší ľudia môžu zasa prepadať predstave, že skrytosti majú až priveľa. Starší človek už nikam veľmi nechodí a mnohí žijú sami. Nechcená osamelosť však nie je skrytosť, ktorú odporúča evanjelium.

Podľa Ježiša sa odporúčaná skrytosť netýka až tak priestoru a času. Ide o smerovanie zvonka do vnútra, do vlastnej skrytosti. Krajšie povedané – do vlastného tajomstva. Niekto, napríklad Ježišom často za negatívny príklad dávaný farizej, je verejne známy ako človek dávajúci almužny, človek, ktorý sa veľa modlí a postí. Ale aj on má svoje tajomstvo. Je ním jeho aj pred sebou samým nepriznávaná prázdnota, jeho nezáujem o ľudí a vlastne aj o Boha. Prečo sa potom  ten človek tak správa? Na to dáva Ježiš jasnú odpoveď: Aby ho ľudia videli. Lebo nie je ľahké žiť, ak sa cítime neocenení, nevážení. A tak hľadáme ocenenie a niekto sa predvádza aj v nábožnosti, almužne, pôste, modlitbe. Dnes sa ľudia predbiehajú skôr v iných disciplínach, ale v zásade ide o to isté: Aby ich iní ľudia videli, oceňovali, chválili, napokon, aby na tom zbohatli.

Každý má svoju skrytosť, svoje tajomstvo. Ak v tom svojom tajomstve však nenachádzame oporu, útočište, utekáme z neho von a hľadáme oporu v ocenení inými – v predvádzaní sa, táraní, niekedy aj v hľadaní uznania za dobré skutky alebo v odôvodnení svojho konania akýmsi vyšším záujmom. V politike sa niektoré rozhodnutia odôvodňujú národným alebo štátnym záujmom, v cirkvi obranou pravdy a Božej vôle. Ak je to ale nepravdivé, zväčša to ľudí dobehne a ukáže sa, že nešlo o žiaden vyšší záujem, iba o udržanie vlastnej moci a prestíže.

Ježiš nám namiesto úteku pred pravdou o sebe, radí spojiť sa s tým, ktorý vidí aj v skrytosti, ktorý je sám skrytosťou a tajomstvom. Ježiš toto tajomstvo nazýval Otcom čiže Darcom všetkého bytia a života. S ním, ktorý prebýva v skrytosti, možno sa stretnúť len vtedy, keď sami dokážeme zostať v skrytosti. Vtedy sa možno na chvíľu zľakneme, lebo zostaneme sami so sebou, a to znamená aj s vlastnou biedou a slabosťou, ale potom, ak vytrváme, spoznáme, že my nie sme sami, lebo nie sme stvoritelia, nie sme páni toho, čo jestvuje, ale sme prijímatelia, sme ako deti, a to obdarované! 

Znamenie, ktoré si dáme o chvíľu popolom na čelo, nech je znamením, že si nenamýšľame, že si na sebe nezakladáme, že sa vo svojej odkázanosti otvárame tomu Tajomstvu, ktoré nás nesie, obdarúva a ochraňuje!