Homília - 22.1.2023

Úvod do liturgie

Dnes slávime 3. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Čítanie z evanjelia prirovnáva Ježišovo pôsobenie medzi ľuďmi žiare veľkého svetla, ktoré preniká temnoty. Ježiš prinášal uzdravenie a radosť a pohol viacerých ľudí, aby ho nasledovali. K evanjeliu je dnes priradená reč na podobnú tému od proroka Izaiáša, ktorý spustošeným krajom na severe Izraela prorokoval oslobodenie a radosť. V druhom čítaní apoštol Pavol hneď na začiatku svojho listu rieši problémy kresťanov v Korinte. Nabáda ich, aby žili v jednote a nehádali sa medzi sebou kvôli tomu, kto má akého obľúbeného apoštola.

Homília

Jestvujú podnety či zážitky, čo nás tak vyprovokujú a rozhýbu, že sa rozhodneme zmeniť svoj život. Tie podnety môžu byť negatívne i pozitívne. Niekedy je ťažko rozlíšiť, či hlavným podnetom na zmenu je nejaké nešťastie alebo naopak vidina niečoho krásneho.

Podľa dnešného čítania z Matúšovho evanjelia podnetom na zmenu by mala byť vidina nebeského kráľovstva. Aby autor evanjelia priblížil, o čo mu ide, použil slová dávneho proroka: „Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo“ (Iz 9,1). Zažiareniu svetla prirovnal Ježišovo verejné pôsobenie, ktorého podstatu vystihol v jednej krátkej vete: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4,17). Čitatelia evanjelia poznajú tento výrok, ktorý sa považuje za stručné zhrnutie celého Ježišovho posolstva. Z dnešného pohľadu nás však veľmi nenadchýna a málokoho motivuje k tomu, aby ako tí prví Ježišovi nasledovníci zanechal všetko a šiel za ním.

Možnému nadšeniu bráni niekoľko nepochopení. Po prvé, výzvu „robiť pokánie“, dnes vnímame ako obvinenie, že sme zlí a máme sa polepšiť. Podľa pôvodného textu je však správnejšie pojem pokánie prekladať slovami „obráťte sa,“ prípadne, „zmeňte svoje smerovanie“. Po druhé, nerozumieme pojmu „nebeské kráľovstvo“. Také kráľovstvo si predstavujeme ako niečo mimo našej reality, niečo až po smrti, v nebi. V židovskom prostredí sa týmto pojmom označovala spravodlivá spoločnosť, ktorá sa riadi Božími prikázaniami a nie chúťkami mocných a bohatých. V súčasnosti sa veľmi zjednodušene považuje za spravodlivú spoločnosť demokracia čiže vláda ľudu. Nebeské kráľovstvo som raz navrhol predstaviť si ako akúsi Božiu demokraciu. Taká Božia demokracia by nevznikla voľbami, ale skúsenosťou, že niekto medzi nami koná podľa Božích prikázaní, že koná ako Ježiš, o ktorom evanjelium povie, že „uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom“. Jestvuje ešte tretia okolnosť, prečo výzva na príchod nebeského kráľovstva nevzbudzuje veľké nadšenie. Od istej doby sa totiž nebeské kráľovstvo v predstavách kresťanov sprivatizovalo, stalo sa označením osobnej svätosti a spásy. Skoro úplne sa z vedomia kresťanov vytratilo, že „nebeské kráľovstvo“ môže označovať reálnu spravodlivú spoločnosť.

Ježišova výzva: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo,“ teda potrebuje správne pochopenie. Nejde o nebo až po smrti, ale predovšetkým o iný spôsob života celej spoločnosti. Nejde len o Božie kráľovstvo v ľudskom srdci, ale o presadenie Božej vlády v sociálnych, ekonomických i politických podmienkach. A napokon, nejde len o osobné morálne polepšenie, ale o zmenu pohľadu na seba i na spoločnosť, zmenu celkového smerovania. Ak sa pýtame, ako si také nebeské kráľovstvo máme konkrétne predstaviť, nepredstavujme si v prvom rade nejakú organizáciu. Predstavme si spôsob života, ktorý sa stáva príťažlivým, lebo ľuďom napriek ich rozdielom – národnostným, sociálnym, vzdelanostným či kultúrnym dáva skúsenosť domova. Nedivme sa, že kresťanstvo najskôr priťahovalo ľudí sociálne vylúčených a podceňovaných. Aj k Ježišovi sa nehrnuli bohatí a spoločensky uznávaní, ale tí, čo v spoločnosti ťahali za kratší koniec. Do svojej biedy sa často dostali vlastnou vinou, ale pri Ježišovi skúsili, že im to nepotrebuje dať pocítiť. V jeho prípade „zmeniť smerovanie“ neznamenalo chodiť viac do kostola a pritom si zostať navzájom cudzími, ale ľuďom, ktorým chýbala radosť, sloboda či zdravie, dal zažiť tieto hodnoty až tak, že sami sa stali nositeľmi radosti a uzdravenia.

Pred viac ako 20 rokmi ohlásil sa u mňa kazateľ jednej malej cirkvi z USA. Chcel pôsobiť v mojej farnosti a prenajať si priestory, ktoré sme mali k dispozícii. Bol aj profesionálnym športovcom, bejzbalovým trénerom. Na začiatku som mal obavy, či on a jeho cirkev nebudú niečím čudným, či nebude pod rúškom športu lanáriť ľudí do svojej cirkvi. Prešli mesiace a roky, počas ktorých som ho lepšie spoznal. Pýtal som sa ho, akí mladí ľudia chodia k nemu do klubu. Temer všetci boli z rozbitých rodín, z chudobných pomerov a temer nik nechodil do kostola. Keď som sa ho pýtal, prečo také deti chodia práve k nemu, povedal mi, že jeho klub je jeden z mála, ktorý je zadarmo. Snažil sa s tými deťmi aj modliť a čítať Bibliu, ale robil to tak, aby tie deti priviedol do nášho kostola, nie do svojej americkej cirkvi. Pozval som ho párkrát aj do nášho kostola kázať. Najväčším úspechom boli mládenci, ktorí pri ňom vyrástli a neskôr sa sami stali trénermi a organizátormi podujatí pre deti.

Na začiatku tejto činnosti nebolo polepšenie, po ktorom by deti dostali zábavu za odmenu, ale najskôr bol zážitok priateľstva, obetavosti a radosti a po ňom, po trpezlivej práci, aspoň u niektorých prišlo aj ku zmene hodnôt a smerovania. Je to pre mňa pekný príklad toho, že nikomu nemožno povedať: rob pokánie, zmeň sa, ale najprv musí byť skúsenosť nebeského kráľovstva. Ak ide naozaj oň a nie o nejaké vedľajšie záujmy, ono samo priťahuje i mení životy tých, čo sa k nemu približujú.