Homília - 26.12.2022

Úvod do liturgie

Dnes slávime sviatok sv. Štefana, prvého mučeníka. Štefan zomrel asi v roku 30 v 1. storočí nášho letopočtu, len dva roky po Ježišovej smrti. V tej dobe boli kresťania súčasťou židovského náboženského spoločenstva. Ako budeme počuť z knihy Skutky apoštolov, Štefan pomáhal chudobným a súčasne dokázal presvedčivo svedčiť o Ježišovi medzi Židmi. Štefan uveril, že nasledovanie Ježiša má prednosť pred každým zákonom a tradíciou. Dnešné evanjelium upozorňuje, že pre vernosť Ježišovi aj my môžeme byť prenasledovaní. Nebojme sa, Boh nás neopustí, dá nám v našich ťažkostiach a skúškach potrebnú silu i múdrosť.

Homília

V ľudových rozprávkach sv. Peter vystupuje často ako strážca nebeskej brány, ktorý vyšetruje, či dotyčný záujemca má právo vstúpiť alebo nie. Povieme si, je to normálne, každý predsa do neba nemôže, nebo si treba zaslúžiť. Poznáme výrok Pána Ježiša, že Petrovi dá „kľúče od nebeského kráľovstva“ a čo Peter zviaže alebo rozviaže na zemi, bude sa ako záväzné pokladať aj v nebi (Mt 16,19). Naše často detské predstavy o nebi a jeho strážnikovi sú jedna vec, vysvetlenie evanjelia druhá a konanie cirkvi tretia. Čo by sme však spravili, ak by niekto prišiel s tým, že on do toho neba ide aj bez strážnika a žiadneho nepotrebuje? Možno by sme si povedali, že pekne, že dnes niekomu na Pánu Bohu vôbec záleží, ale potom by sme asi pridali, že si predsa každý nemôže vyprávať len tak, čo mu napadne, a že taký človek je možno aj blázon i nebezpečný...

Keď dnes čítame zo Sv. písma o sv. Štefanovi, vidíme, že ako blázna, ba horšie, ako nebezpečného rozvracača, ho vyhodnotila židovská veľrada, najvyšší predstavitelia Izraela. Títo ľudia sa zjavne pokladali za strážnikov pri nebeskej bráne, i keď treba povedať, že u Židov ani tak nešlo o to, ako sa dostať do neba, ale viac o to, aby si mohli nárokovať, že konajú v mene Boha. Prečo sa stal Štefan pre nich podozrivý?

Skutky apoštolov spomínajú, že „Štefan, plný milosti a sily, konal medzi ľudom veľké divy a znamenia“ (Sk 6,8). Tie divy súviseli s tým, že Štefan, kresťanský Žid, dostal od ostatných kresťanov úlohu byť diakonom. Byť diakonom dnes v Bratislave znamená, že niekto asistuje pri sv. omši, vedie pohreby v krematóriu, niekedy krstí a podobne. Diakon aj dnes by mal kázať, ale o tom veľmi nepočuť, aspoň nie tak ako v Štefanovom prípade. Predstavme si len, žeby dnes niektorý diakon chodil po kostoloch a pri bohoslužbách by dostal slovo a kázal by inak ako bežní kňazi a hovorilo by o tom celé mesto! Navyše, mal by veľký ohlas vo verejnosti, lebo by sa staral o chudobných. To bola hlavná úloha diakonov v prvej cirkvi – starať sa o siroty a vdovy.

Pripomeňme si situáciu v starom Jeruzaleme. Štefanov príbeh sa odohral asi v r. 30 po Kr., len dva roky po Ježišovej smrti. Počas tých dvoch rokov sa tisíce Židov dalo pokrstiť. Títo ľudia neodišli zo spoločenstva židovskej náboženskej obce. Chodili naďalej do chrámu a do svojich synagóg (dá sa to porovnať s našimi kostolmi a farnosťami). Svojím vysvetľovaním Biblie a pomocou chudobným ovplyvňovali ostatných, a tak sa čoraz viac Židov stávalo kresťanmi. To veľmi hnevalo predstaviteľov židovstva, ako boli veľkňazi a vykladači náboženských zákonov. Boli to napokon tí istí ľudia, ktorí odsúdili Ježiša na smrť. V Skutkoch apoštolov čítame, že Štefana obvinili, že „hovorí o Ježišovi Nazaretskom, ktorý zborí chrám a zmení poriadky, ktoré im dal Mojžiš“ (Sk 6,14). V 7. kap. je dlhý text Štefanovej obrannej reči pred veľkňazom. V tej reči Štefan hovoril o tom, ako Boh konal v dejinách počnúc od Abraháma až po posledných prorokov, a na záver obvinil veľkňazov, že „sa protivia Duchu Svätému a zabili Spravodlivého“ (Sk 7,52). Štefanovi sudcovia škrípali zubami, ale vrchol nastal vtedy, keď Štefan zvolal: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka (teda Ježiša) stáť po pravici Božej“ (Sk 7,56). Vtedy ho rozzúrení dali ukameňovať.

Štefan nevidel pri nebeskej bráne žiadneho strážnika. Videl nebo otvorené. Áno, ako kresťania veríme, že Ježiš nám nebo otvoril, veríme, že nám dal svojho Ducha. Vidieť nebo otvorené však pokladali Štefanovi a Ježišovi sudcovia za veľmi nebezpečné – potom sa strážnici stanú zbytoční, aj vykladači Božích zákonov... Dnes by sme povedali, že potom si každý môže robiť, čo chce. Ako katolíci sa takto niekedy dívame na iných kresťanov, čo neuznávajú pápeža, biskupov a kňazov. Pravdu povediac, sú niektorí ľudia uletení, možno aj pobláznení. Ale – a niektorí katolíci azda nie sú? Výhodou katolíckej cirkvi by malo byť, že uznávame medzi nami úrady (krajšie nazývané služby), ktoré pomáhajú spoznať, čo je pomýlené, a čo je síce iné, nové, ale krásne a dobré. Ale čo, ak si predstavitelia našich cirkevných úradov začnú myslieť ako kedysi tí  židovskí veľkňazi, že len oni vedia, čo chce Boh, že len oni do neba dovidia? V takom prípade išlo v minulosti tiež o život ako Štefanovi a ešte nedávno o umlčanie nepohodlných ľudí, ktorí sa opovážili odvolávať na vlastné počúvanie Ježiša a Ducha Svätého.

Samozrejme, namýšľať si, že iba ja mám pravdu, je často hlúpe a aj nebezpečné. Ale nebezpečnejšie je, ak si niekto z nás začne namýšľať, že má povinnosť niekomu brániť, aby dovidel do neba. Áno, obrazne povedané, apoštol Peter, predstavitelia cirkvi, dostali od Pána Ježiša kľúče. Nie však na to, aby nimi pred niekým nebo zamykali, ale aby nimi náš rozum a naše srdce pre Božiu lásku odomykali. A keď predsa, aby aj zamykali, tak pred tým, čo nám bráni, aby sme sa s Bohom zblížili a aby sme si ho zamilovali.

Pane Ježišu, obdaruj nás svojím Sv. Duchom a daj nám dovidieť do neba. A pošli nám ľudí, ako bol sv. Štefan, čo budú aj dnes robiť divy a znamenia v nasledovaní teba a v službe chudobným!