Homília - 15.9.2022

Dnes na Slovensku uctievame Máriu ako Matku Sedembolestnú. Táto jej podoba nie je spojená len so Šaštínom, kde sa dnes, 15. septembra, konáva tradičná púť, obrazy Bolestnej matky s Ježišom, ktorého telo práve sňali z kríža, nájdeme na mnohých miestach na Slovensku i vo svete. Známe je aj iné zobrazenie bolestnej Márie – keď sa zobrazuje jej srdce prebodnuté mečom alebo viacerými mečmi. Je to odkaz na myšlienku z 2. kap. Lukášovho evanjelia: „Tvoju dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2,35).

Meč, ktorý prenikne dušu či srdce Ježišovej matky, má pomôcť, aby sa vyjavilo zmýšľanie mnohých sŕdc. Táto metafora súvisí so slovami proroka Simeona, ktorý mal podľa Lukášovho evanjelia privítať malého Ježiša s rodičmi v jeruzalemskom chráme a pri tej príležitosti hovoril o ňom ako osobnosti, na ktorej sa mnohí ľudia rozdelia; budú za alebo proti, a podľa toho, ako sa rozhodnú, poslúži im to na pád alebo pozdvihnutie. V tomto zmysle meč, ktorý prenikne dušu Ježišovej matky, je meč tohto rozlíšenia. Nie je to zraňujúci meč nejakého vojaka, ale situácia, do ktorej sa dostávame vďaka Ježišovi. Situácia, do ktorej bude vtiahnutá aj jeho matka, jeho učeníci, všetci ľudia okolo neho. Ježiš prináša túto novú situáciu, nové vymedzenie, ktoré nerozdelí ľudí len tak, ako sa ľudia rozdeľujú podľa obľuby politikov, umelcov, kamarátov, keď jedných obdivujú a iných odmietajú. Ježiš rozdelí ľudí tak, že podľa toho, ako ho prijmú alebo odmietnu, spôsobia svoj pád alebo pozdvihnutie. Nejde o pád a povýšenie v kariére, v bežných ľudských ambíciách. Ide o zmysel a nezmysel nášho života, o nebo a peklo, radosť a smrť. S Bohom alebo mimo Boha. Takéto rozhodnutie sa neodohráva len v súkromí duše, ale deje sa viditeľne v našich životných osudoch i osudoch sveta. Preto máme toľko zobrazení P. Márie. Ony vlastne odrážajú našu mnohorakú skúsenosť s ňou a cez ňu s rozlišujúcim posolstvom jej syna.

Keď v roku 2016 navštívil pápež František Mexiko, nemohol obísť najdôležitejšie miesto úcty P. Márie v celej Latinskej Amerike, baziliku v Guadalupe. Počas príhovoru ku kňazom pápež povedal: „Počas tej chvíle, čo ste mi dožičili byť pred Našou Pani, díval som sa na ňu a umožnil, aby sa ona dívala na mňa. Ona sa díva tak, že sa každý cíti byť prijatý v jej lone. Učí nás, že Božia neha je jediná sila, ktorá je schopná dobyť ľudské srdcia. To, čo priťahuje, čo dokáže obmäkčiť a zvíťaziť, nie je sila nejakých nástrojov či tvrdosť zákona, ale všemohúca slabosť božskej lásky, neodolateľná túžba jej nehy a nezvrátiteľný prísľub jej milosrdenstva. Priestor, ktorý otvárajú Máriine oči, je priestorom lona, nie súdneho tribunálu alebo profesionálnej poradne. Ak si niekedy všimnete, že sa váš pohľad zatvrdil, takže pri pohľade na ľudí už necítite nič, zastavte sa a znovu sa zadívajte na ňu; dívajte sa na ňu očami tých najmenších z ľudu, ktoré prosia o lono, a ona očistí váš pohľad od každého zákalu, ktorý neumožňuje vidieť Krista. Vylieči vás z každej krátkozrakosti, keď potreby ľudí vidíme nejasne, a tiež z ďalekozrakosti, keď nám unikajú detaily (tie malé písmenká, za ktorými sú dôležité skutočnosti).“

Možno je aj u nás, v Európe, známe, že obraz Našej Pani Guadalupskej nemá podobu sochy ako napríklad v Šaštíne a Marianke, ani obrazu, ako je ikona Matky ustavičnej pomoci, ale je to obraz na tkanive, na látke, obraz, z ktorého sa Mária díva na nás, pričom sa obraz tých, čo stoja pred ňou, odráža v jej očiach. Preto František hovoril o tom, ako sme nazeraní a ako sa sami dívame.

Takže, ako sme prítomní pred niektorým Máriiným obrazom? Ako prijímame jej pohľad na nás a ako naň odpovedáme svojím pohľadom? Svoju skúsenosť s Máriou, našou Pani a našou Matkou, môžeme mať spojenú s jej rôznou podobou a s rôznym miestom jej uctievania. Nech je to vždy spojené aj s našou osobnou skúsenosťou, s tým, čo prežívame, v čo veríme a ako sa rozhodujeme. Potom sa nám skúsenosť s Máriou, Ježišovou i našou Matkou, stane naozaj vzácna a svätá, premieňajúca a uzdravujúca!