Homília - 10.7.2022

Celá sv. omša tu:

Úvod do liturgie

Dnes slávime 15. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Z dnešných čítaní zo Sv. písma je najznámejšie rozprávanie o milosrdnom Samaritánovi. Ježiš vyrozprával tento príbeh, aby vysvetlil, kedy spoznáme, kto je náš blížny. Najprv sa ako blížni však musíme spoznať my sami, a to pre iných. Čítanie zo Starého zákona podobne ako dnešné evanjelium sa zaoberá otázkou, ktorý zákon je najdôležitejší. Ako si všimneme, nejde o zákon napísaný ľuďmi, ale slovo Božie, ktoré môžeme nájsť vo vlastnom srdci. V druhom čítaní apoštol Pavol uvádza hymnus, báseň na Ježiša Krista, ktorý sa v tej dobe prednášal medzi kresťanmi. Kristus je v ňom predstavený ako obraz Boha vo svete a zároveň ako predstaviteľ celého stvorenia. V ňom spoznávame zmysel existencie seba i sveta.

Homília

Niektorí kresťania sa radi chvália tým, že naše náboženstvo je najlepšie, lebo jeho hlavným prikázaním je láska. Kedysi som čítal vyjadrenie teológa Eugena Bisera, ktorý napísal, že budhizmus je náboženstvo asketické, židovstvo moralistické a kresťanstvo terapeutické (uzdravujúce). Určite sú aj medzi kresťanmi ľudia, ktorí dávajú veľký dôraz na askézu, na prísnosť voči sebe; nazdávajú sa, že človek je hriešny a má sa cvičiť v sebazapieraní. A určite máme aj dosť ľudí, ktorí chcú byť morálni. Opakujú si morálne príkazy a kontrolujú ich dodržiavanie – na sebe i na druhých.

Otázka znalca zákona, o ktorej sme čítali z dnešného evanjelia, akoby potvrdzovala názor, že židovstvo je náboženstvo moralistické. To slovko treba vysvetliť. Morálny je človek, ktorý žije poctivo, podľa pravidiel. Moralistický je potom taký, čo morálku zdôrazňuje, druhých komentuje, upozorňuje, moralizuje. Znalec zákona – pod tým si treba predstaviť učiteľa náboženstva, ale nie pre deti, lež pre dospelých, a to takého náboženstva, ktoré vychádza zo zákonov a ich kontroly. Ten znalec kontroloval aj Ježiša. V evanjeliu sa píše, že sa ho pýtal, „aby ho pokúšal“. Nepotreboval sa od Ježiša niečo dozvedieť, on si myslel, že vie. Ježiš mu odpovedal najprv tiež otázkou a znalec zákona odpovedal Ježišovi celkom pekne: To najviac je láska k Bohu a blížnemu. Zasekol sa však pri tom, čo tento zákon, táto láska znamená v praxi, v živote.

Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi patrí k najznámejším príbehom evanjelia. Keď si ho vypočujeme alebo prečítame, povieme si, že máme pomáhať. Najmä slabším. Takúto zásadu o pomoci iným poznajú všetky náboženstvá a tiež nenáboženský humanizmus. Ježišovo rozprávanie nie je v tomto ohľade zvláštne, zvláštne je niečím iným. Ježišov príbeh je predovšetkým značne provokatívny. Ježiš spomenul troch ľudí, ktorí videli raneného človeka ležať pri ceste. Prví dvaja boli kňaz a levita. Židovskí kňazi vykonávali obrady v chráme, leviti boli ich pomocníci. Teda nešlo o obyčajných Židov, ale Židov v posvätnom postavení. Práve takíto Boží služobníci však ranenému človeku nepomohli. Pomohol ten tretí, Samaritán. Samaritáni žili na severe Izraela, ale Židia ich nepokladali za svojich ani národnostne, ani nábožensky. Podceňovali ich a neznášali. Prečo Ježiš povedal, že práve takýto človek chudákovi pomohol? To, že nepomohol kňaz a levita bolo pre Židov pochopiteľné. Dotykom so zraneným by sa nábožensky znečistili. Išlo o podobnú zásadu, ako keď Ježišovi vyčítali, že uzdravuje vo sviatok a nie vo všedný deň, alebo že sa nepostí vtedy, keď je to predpísané. Samaritán sa ani znečistiť nemohol, pre Židov bol celkom odpísaný.

Chápeme, čo Ježiš vlastne hovorí? Nerobme náboženstvo pre náboženstvo! Nevymýšľajme zákony pre zákony! Náboženstvo je na uzdravenie, na oslobodenie človeka, je na to, aby sme videli človeka, aby sme videli, čo potrebuje! Do úlohy toho, kto to vidí, Ježiš naschvál dosadil príslušníka opovrhovaných Samaritánov, aby jasnejšie vyniklo, čo treba robiť, ak tvrdíme, že najdôležitejšie je milovať. Ježiš povie, že Samaritánovi bolo ľúto, že cítil so zraneným človekom. Potom urobil, čo vedel, a zaviezol ho do najbližšej obce, aby sa tam ten chudák dal do poriadku. Keď Ježiš rozprával príbeh, nehovoril v prvom rade o pomoci slabším. Hovoril o náboženstve, ktoré vidí, cíti a súcití. Ten učiteľ zákona, vzdelaný Žid, ktorý sa pýtal Ježiša, dokonale poznal Bibliu a morálku. Ale vedel to len teoreticky. Jeden môj priateľ prirovnal takéhoto náboženského učiteľa k chirurgovi, ktorý je perfektný odborník, ktorý vynikajúco operuje, ale nevie, že operuje človeka. Nevie, čo je súcit. Nikdy by mu ani nenapadlo, že on, lekár a odborník, je blížny tomu, čo leží pred ním na operačnom stole.

Všimli sme si, čo povedal Ježiš na záver? Nepovedal, že ten chudák je blížny a máme to vedieť. Ježiš sa opýtal: Ktorý z tých troch sa zachoval ako blížny voči tomu, čo padol do rúk lotrov? Milovať blížneho, pomáhať niekomu znamená, že najprv sa ja vidím v pozícii toho, kto je blížny. Blížny nie je niekto pre mňa, ja musím byť blížny pre neho. V tomto chápaní je kresťanstvo náboženstvom uzdravujúcim a tiež náboženstvom lásky. Láska nerobí slepým, ale vidiacim. To platí aj pre zaľúbencov. Kto má oči len pre jednu, len pre jedného, nech o láske ešte nehovorí. Môže ísť len o vášeň, ktorá oslepuje. Snúbencom hovorievam, že svoju lásku ako pravú poznajú podľa toho, že ich premieňa na lepších ľudí. Lepších pre nich navzájom, ale aj pre iných. Láska nezamyká, ale otvára. Podľa toho ju poznáme a podľa toho poznáme svoje kresťanstvo, že k takejto láske vedie, že do takejto lásky uzdravuje.