Homília - 20.3.2022

Celá sv. omša tu:

V našich životných príbehoch má často dôležité miesto nejaké stretnutie. Môže byť nečakané, neplánované, ale po rokoch si ho vyhodnotíme ako veľmi významné. V českých katolíckych novinách som čítal odpoveď provinciála českých jezuitov Petra Přádku na otázku, prečo sa stal jezuitom. Spomenul meno jedného kňaza, ktorého spoznal pred viac ako 40 rokmi. Ten kňaz bol mimoriadne ústretový a komunikatívny. V jeho rodnej farnosti pôsobil iba rok, ale zostali v kontakte, a neskôr ho ten kňaz nasmeroval na kňazskú i rehoľnú dráhu.

Významné stretnutie nie je jednorazová záležitosť. Môže sa spájať s nejakou výraznou udalosťou, ale významnou sa stane až tým, ako pokračuje a aký má celkový dosah a vplyv. Dnešné čítanie zo Starého zákona spomína takúto udalosť a také stretnutie. Mojžiš sa nachádza v obyčajnej situácii, pasie ovce svojho svokra. Na jednom mieste pod vrchom Horeb má zjavenie v podobe ohňom prežiareného kríka. Z toho podivného ohňa ho oslovil Boh a predstavil sa mu ako Boh jeho predkov. Boh zdôvodnil zjavenie utrpením svojho ľudu v Egypte: „Poznám jeho bolesť a zostúpil som, aby som ho vyslobodil“ (Ex 3,7-8). Následne Boh posiela Mojžiša, aby šiel do Egypta a vyviedol ľud na slobodu. Na Mojžišovu otázku, čo má povedať, kto ho posiela, Boh odpovedá: Ja som, ktorý som. Označuje sa za toho, kto je a v ktorom má všetko, čo jestvuje, svoj pôvod a dôvod.

Biblickí teológovia pokladajú text o Božom zjavení v horiacom kríku za centrálne miesto celého Starého zákona. V Biblii sú vyrozprávané mnohé udalosti aj pred Mojžišom a po ňom, ale Božie zjavenie Mojžišovi je akýmsi ohniskom, stredobodom, skadiaľ všetko ostatné vychádza. Ľudia mali vždy nejaké predstavy o Bohu či bohoch, viac alebo menej pravdivé, nikde inde však nenájdeme také prihlásenie sa Boha k ľuďom ako na tomto mieste Starého zákona. Boh bol v predstavách ľudí vždy ten hore, ten povýšený a iný, tajomný a nepostihnuteľný. Boh aj pre Mojžiša zostal tajomstvom, ale zároveň sa zjavil ako Boh, ktorý sa zaujíma o trpiacich, ktorý sa za nich angažuje. Teológ Johann Baptist Metz hovorieval, že Boh, v ktorého veríme, nie je Boh apatický, ale patický, teda cítiaci a spolucítiaci. Predstava Boha, ktorý je niekde nad nami a z odstupu sleduje, ako sa na zemi trápime a robíme si zle – povie Metz – nepochádza z Biblie, ale zo špekulácií gréckych starovekých filozofov.

Podnes niektorí liberálni a sekulárni ľudia obviňujú monoteistické náboženstvá (vyznávajúce jedného Boha) z neznášanlivosti vo svete. Kto verí v jedného Boha, presadzuje vraj len jednu absolútnu pravdu. Preto si berú za vzor radšej náboženstvá východnej Ázie, ktoré vieru v jedného Boha nepoznajú. Problémom však nie je Boh Abrahámov, Mojžišov a Ježišov, ale jeho falšovanie. Pomýlenosť predstáv o Bohu odhalil podľa dnešného evanjelia aj Ježiš, keď mu ľudia referovali o jeho krajanoch, ktorí zahynuli pri potýčke s rímskymi vojakmi. Ježiš vo svojej odpovedi spomenul aj ľudí, na ktorých spadol múr v Jeruzaleme, a položil otázku: „Myslíte si, že boli horší ako ostatní, keď zahynuli?“ Ježiš vedel, ako sa niektorí Židia s utrpením okolo seba vyrovnávajú. Vo svojej pomýlenosti boli náklonní veriť, že zdraví a bohatí sú tí, ktorých Boh za ich spravodlivosť požehnáva, a chudobní, chorí a predčasne zomrelí sú potrestaní pre svoje hriechy.

Samozrejme, nemáme odpoveď na všetky bolesti sveta. Ale čierno-biele videnie, podľa ktorého Boh jedných odmieňa a druhých trestá, v ktorom sú jedni ľudia anjelskí a druhí diabolskí, kde jedna moc, jedna mocnosť, je spravodlivá a druhá zlá, to je videnie, ktoré Ježiš odmieta a zároveň všetkých vyzýva na pokánie. Boh podľa Ježiša nikomu nespôsobuje utrpenie, a to ani za trest. Varuje nás však, že všetci zahynieme, ak si neosvojíme prístup vinohradníka, ktorý dáva šancu aj neplodnému stromčeku v záhrade. Ježiš tak pripomína a praktizuje Boží postoj, v ktorom sa Boh zjavuje a potvrdzuje, že je na strane trpiacich ako záchranca a osloboditeľ.

Nedávno sme v rámci synodálneho rozhovoru hovorili aj o tom, čo znamená byť mystikom. Znamená to zažiť zasväcujúce či premieňajúce stretnutie, ktoré nás pozitívne poznačí, niekedy na celý život. Keď som čítal spomienku českého jezuitu na kňaza, ktorý ho v mladosti ovplyvnil, s prekvapením som zistil, že hovorí o tom istom človeku, ktorý v mladosti ovplyvnil aj mňa. Volal sa Anton Lapšanský a býval na tom istom sídlisku ako naša rodina. Vtedy ešte kňazom nebol, len študoval, a že je tajným jezuitom, som netušil. Teológiu dokončil v Olomouci a zostal pôsobiť na Morave. Zomrel už dávnejšie, v roku 1981 pri autonehode. Ako sa zdá, jeho zápal za ľudí a cítenie s ľuďmi ho však prežili a vyžarujú naďalej.

Verím, že Boh je Boh patický, cítiaci a solidárny. Ako taký sa nám dáva spoznať a my to vieme dosvedčiť, ak sa sami necháme osloviť a premeniť na ľudí spolucítenia, sprevádzania a uzdravovania.