Homília - 6.3.2022

Celá sv. omša tu:

Vo svete sa riešia veľké udalosti – s bolesťou sledujeme najmä vojnu na Ukrajine – ale riešia sa aj zdanlivo malé veci. Naši biskupi nám na dnešnú nedeľu poslali oznam o spôsobe rozdávania sv. prijímania:

V situácii pandémie sa kvôli ochrane zdravia dočasne pristúpilo k rozdávaniu svätého prijímania do rúk. Po dôkladnom zvážení okolností a cirkevnej praxe sa slovenskí biskupi rozhodli, že táto možnosť zostane zachovaná aj do budúcna. Prijímať Eucharistiu do rúk bude možné aj po skončení pandemickej situácie. Veriaci sa môžu slobodne rozhodnúť, ako prijmú Telo Kristovo: prijatie do úst ako aj prijímanie do rúk sú rovnako správne. Eucharistia nech je všade uctievaná a prijímaná v súlade s katolíckou náukou. S láskou i naliehavo zdôrazňujeme, aby sme Kristovo Telo prijímali vždy náležite disponovaní a v posväcujúcej milosti. Eucharistia je pre nás najcennejším pokladom, prameňom života Cirkvi i každého kresťana.

Počas pandémie, ktorá napriek zdaniu ešte nie je ukončená, našli sa v každej farnosti ľudia, ktorí sa dožadovali prijímania do úst. Ba našli sa aj kňazi, ktorí nútili ľudí prijímať do úst. Títo ľudia si zjavne namýšľajú, že majú skutočnú úctu voči Sviatosti. Kvôli svojej predstave o zbožnosti boli a sú ochotní ísť proti zdraviu i proti rozhodnutiu svojej cirkvi. Keď by sme chvíľu premýšľali o svojich názoroch a predstavách v súvislosti s tým, čo pokladáme za sväté, asi by sme našli viacero podobných situácií, kde svoju neúctu považujeme za úctu a svoju nerozumnosť za nábožnosť.

Evanjelium, ktoré sa každý rok číta na 1. pôstnu nedeľu, je zvláštne. Nejde o opis historickej udalosti, ale o líčenie vnútorného zápasu v Ježišovi. Aj on si kládol otázku, čo má pokladať za naozaj sväté. Na prvé počutie je správne urobiť z kameňa chlieb. Takisto dobré je nebyť bezmocný, ale mocný – len ten, kto má moc, môže niečo užitočné urobiť. A v zásade, správne je spoľahnúť sa na Boha, že svojho veriaceho ochráni... Predsa, Ježiš všetky tieto možnosti odmieta ako diablovo pokušenie a za určujúci motív svojho myslenia a konania vyhlasuje túžbu klaňať sa a slúžiť jedine Bohu.

Niekto by sa mohol spýtať: A neslúži sa Bohu tým, že vzdávame patričnú úctu sviatostiam, svätým veciam a obrazom? Nuž, nie je úcta ako úcta, a problém je zjavne v tom, že obal ľahko zameníme za obsah. Hovorí sa, že „obal predáva“, preto mnohí obchodníci dávajú tak veľa peňazí na reklamu a politici na propagandu. Predáva obal aj v náboženstve? Tu tým obalom môžu byť zopnuté ruky, kľačanie pred oltárom, sviatočné šaty, lipnutie na obľúbených predmetoch v kostole alebo aj to akože úctivejšie prijímanie do úst. Tieto prejavy sú samy o sebe dobré, ale chybnými až falošnými sa stanú, ak sa odtrhnú od svojho zmyslu, ak sa ten zmysel ani nehľadá.

Ježiš podľa dnešného evanjelia ten pravý zmysel vyslovil vo vete: „Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Lk 4,8). Ak sa to povie takto, znie to ako samozrejmosť. Problém nastáva, keď sa nepýtame na zmysel takejto vety, keď si zamieňame skutočnosť a obraz, skutočnosť a dojem. To sú tie prípady, keď si niekto uctieva obrázok – obrazom sú aj naše predstavy, myšlienky – ale človeka, ktorý nám s tým naším obrazom neladí, sme ochotní opľuť, robiť mu zle, ubližovať mu. Podobne berie diabol v dnešnom evanjeliu do úst sväté výroky, dokonca cituje Sv. písmo (!), aby Ježiša zviedol na cestu pýchy a osobnej sebarealizácie. Na prvý dojem to diabol robí s úmyslom poslúžiť svätým zámerom a veciam.

Podávanie sv. prijímania do rúk sa ako alternatívny spôsob zaviedol azda vo všetkých krajinách sveta už pred viac ako 40 rokmi. Bývalý pápež Benedikt ešte ako biskup v Mníchove vtedy povedal: „Pravda je taká, že až do 9. stor. sa eucharistia prijímala postojačky na ruku. U sv. Cyrila Jeruzalemského zo 4. stor. nachádzame o tom krásny text. Tým, čo sa pripravujú na prijatie sviatostí, vysvetľuje, že majú položiť jednu ruku na druhú a zo svojich rúk vytvoriť trón pre svojho Kráľa. Človek otvára svoje ruky pre Pána, aby sa stali nástrojom jeho blízkosti, trónom jeho milosrdenstva v tomto svete.“ Na Slovensku až strach z pandémie prekonal odpor k tomuto spôsobu podávania sv. prijímania. Ak sa nebudeme pýtať na zmysel toho, čo pokladáme za sväté a dôležité, mám obavy, že aj v ďalších situáciách nás až bolesť donúti, aby sme sa pokorili a prestali posúvať do popredia seba namiesto Boha.

K tomu ešte raz citát od Josepha Ratzingera, ktorého naozaj nik nepovažuje za príliš moderného a málo konzervatívneho: „Sporiť sa musíme a môžeme iba o úctu srdca, ktoré sa skláňa pred Božím tajomstvom, čo sa kladie do našich rúk. Pritom nesmieme zabúdať, že nielen naše ruky sú nečisté, lež aj náš jazyk a naše srdce, a že s jazykom neraz hrešíme viac než rukami. Veľkou odvahou a súčasne vyjadrením Božej milosrdnej lásky je to, že sa ho môžeme dotýkať nielen rukou a jazykom, ale i naším srdcom. Lebo Pán vstupuje do nás a chce byť v nás, chce s nami žiť a stať sa stredobodom nášho života a jeho premeny“ (J. Ratzinger, Gott ist uns nah, München 1978).