Homília - 6.1.2022

Celá sv. omša tu:

Mám jedného spolužiaka, ktorý pochádza z tradičného náboženského prostredia, z katolíckej dediny na Orave. Medzi nami, čo sme študovali teológiu, bol okrem priateľskej povahy známy tým, že sa viac ako iní nad všetkým zamýšľal a pýtal sa. Keď bol mladým kňazom, často na kázni hovorieval o hľadaní Boha a niektorí ľudia v kostole to komentovali slovami, že načo sa dal vysvätiť za kňaza, keď „hľadá Boha“.

Na dnešný sviatok čítame z evanjelia rozprávanie o ľuďoch z jednej krajiny na východe, čo hľadali židovského kráľa. Že nemohlo ísť o hocijakého kráľa, dosvedčuje vysvetlenie týchto ľudí, nazývaných mudrcmi, že na oblohe „videli jeho hviezdu“. Po usmernení znalcami Sv. písma našli títo mudrci hľadaného kráľa ako malé dieťa v Betleheme, poklonili sa mu a odovzdali mu svoje dary.

Súčasní ľudia vnímajú takéto biblické rozprávania ako pekné rozprávky, a nevedia, čo si o nich majú myslieť. Málokto si uvedomí, že väčšina rozprávok v minulosti nebola určená deťom, ale dospelým, a že fungovali podobne ako dnešné filmy a televízne programy. Tie prinášajú príbeh, ktorý môže slúžiť na pobavenie, môže fungovať ako reklama na nejakú vec, ale dobre spracovaný príbeh môže poslucháča, diváka aj zmeniť – pozitívne i negatívne. V umelecky podaných príbehoch nejde o doslovnosť, opis niečoho, ale o intelektuálne, emocionálne, a často aj duchovné dotknutie sa človeka, ktorý príbeh sleduje a prežíva.

Takýto cieľ má aj príbeh o mudrcoch, o ich hviezde, daroch a nájdení hľadaného kráľa v Ježišovi. Hviezda naznačuje svetlo z neba, Božie osvietenie, ktoré viedlo mudrcov z východnej krajiny. Ľudia, v evanjeliu nazývaní mudrci alebo znalci hviezd, predstavujú ľudí, ktorí sa prídu zoznámiť so židovskou náboženskou tradíciou, lebo v nej tušia čosi dôležité aj pre seba, hoci sami do tejto tradície nepatria. Ich dary predstavujú čnosti, ktoré ich zbližujú s obdarovaným: zlato lásku, myrha obetavosť a kadidlo modlitbu. Najdôležitejšie na mudrcoch je však ich hľadanie. Toto hľadanie by sme mohli označiť aj ako nespokojnosť s tým, čo už vedia, čo poznajú. Sú mudrcmi, ale nenamýšľajú si. Majú vo svojej vlasti postavenie, vplyv a moc, ale sami sa chcú pokloniť väčšej moci. V niečom pripomínajú známeho gréckeho filozofa Sokrata, o ktorom sa traduje, že hovorieval: „Viem, že nič neviem.“ Takáto veta nevyjadruje zahanbujúcu hlúposť, ale naopak veľký rozhľad. Je to podobné ako u turistu v horách, ktorý čím vyššie vystúpi, tým lepšie vidí, aký široký a ďaleký obzor sa mu otvára.

Židia, ktorí uverili v Ježiša ako Mesiáša, mali viacero dobrých dôvodov, prečo sa pre svoju vieru rozhodli napriek odporu až nenávisti tých Židov, ktorí Ježiša odmietali. Ako vidíme na textoch evanjelií, na Skutkoch apoštolov a listoch apoštolov, texty Nového zákona sú plné odkazov na miesta v Starom zákone, cez ktoré kresťanskí Židia poznávajú, že Ježiš je sľúbeným Mesiášom, skutočným „zjavením Boha“. Na Vianoce sme čítali od autora Listu Hebrejom (Židom), že „mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril v minulosti Boh našim otcom ústami prorokov. V poslednom čase prehovoril k nám ústami Syna“ (Hebr 1,1-2). Jedno z tých miest Starého zákona, ktoré kresťania videli ako potvrdenie svojej viery, našli u proroka Micheáša, ktorý hovoril o skutočnom vodcovi a pastierovi svojho ľudu, čo sa narodí v Betleheme (Mich 5,1). Podľa príbehu v Matúšovom evanjeliu znalci Sv. písma v Jeruzaleme odkazom na toto miesto v texte pomohli mudrcom nájsť Mesiáša. Sami sa však pre prijatie Ježiša za Mesiáša nerozhodli. V tom bol rozdiel medzi Židmi, čo v Ježiša uverili, a tými, čo neuverili. Tradície a znalosti sú rovnaké, ale rozhodnutia nie sú tie isté. Nie sú, lebo jedni Boha hľadajú a druhí si namýšľajú, že ho už majú.

Pre kresťanov židovského pôvodu malo veľkú cenu spoznanie tisícov bývalých pohanov, ktorí sa stali kresťanmi a Ježiša prijali za svojho Krista a Pána. Židia s údivom sledovali, čo týchto pohanov vedie k tomu, aby sa dali pokrstiť, čo ich ako tých mudrcov takpovediac priviedlo do Betlehema. Aká to bola hviezda? Bolo to poctivé pýtanie sa, hľadanie, ako u toho filozofa Sokrata, ktorý žil 400 rokov pred Kristom. Sokrates bol pôvodne remeselník podobne ako Ježiš, a neskôr sa stal filozofom, ktorý opäť podobne ako Ježiš neučil v nejakej škole, ale na uliciach, kde sa prechádzal s ľuďmi a otázkami ich viedol k múdrosti. Napokon, podobne ako Ježiš aj zomrel. Predstaviteľmi Atén bol obvinený z rúhania sa bohom. Svedectvo o jeho smrti zachoval jeho žiak Platón, ktorý ho označil za najlepšieho, najrozumnejšieho a najspravodlivejšieho človeka svojej doby.

S takýmito ľuďmi medzi pohanmi, čo hľadali to, čo je najlepšie a najrozumnejšie, sa stretli o niekoľko storočí neskôr pokrstení Židia a s údivom i vďakou poznávali, že si s nimi rozumejú, že sa s nimi môžu mať radi. Môžeme dnes zažiť aj my niečo podobné? Môžeme, ak sa nenecháme zviazať svojimi náboženskými tradíciami a predstavami ako nehľadajúci Židia a nepýtajúci sa Aténčania, a staneme sa ľuďmi hľadajúcimi a pýtajúcimi. Ďakujme dnes a tešme sa spolu so všetkými, čo sa už takýmito ľuďmi stali!