Homília - 7.11.2021

Celá sv. omša tu:

Koncom 19. storočia bola k starému kostolu v našej obci pristavaná nová svätyňa s oltármi a farebnými oknami. Pod obrazmi svätých si možno prečítať mená darcov, teda ľudí, ktorí zaplatili vyhotovenie nových okien. V minulosti bolo pomerne časté, že sponzori, patróni, sa takto dali zviditeľniť v kostole, ktorý obdarovali. V súčasnosti je to zriedkavé, aby sa chcel v kostole zvečniť nejaký významnejší sponzor. Možno je to tým, že bohatí ľudia dnes sponzorujú viac rôzne šou-celebritné akcie ako kostoly. Ale možné je aj to, že sme si vzali k srdcu Ježišovu poznámku a nechceme, aby nás niekto za našu štedrosť oslavoval...

Podľa príbehu z 12. kapitoly Markovho evanjelia oceniť netreba toho, kto dáva zo svojho nadbytku, ale toho, čo dáva celé svoje živobytie. Čo si však pod tým „celým živobytím“ máme predstaviť? Príbeh s chudobnou vdovou patrí v evanjeliu k udalostiam, ktoré sa odohrali v Jeruzaleme v posledných dňoch pred Ježišovou smrťou. Poznámku o chudobnej vdove nepovedal Ježiš len tak mimochodom. Chudobná vdova, podobne ako slepý Bartimej z Jericha, je predstaviteľkou ľudí, ktorí patrili k okrajovým ľuďom, k tým, čo žili vo veľkej núdzi, ale zároveň žili s veľkou dôverou v Boha. Neprepadli strachu o seba, ani zúfalstvu, ale delili sa o svoje živobytie.

Niekoľko riadkov pred týmto príbehom o vdove nachádza sa v Markovom evanjeliu Ježišovo varovanie, aby sme si dali pozor na zákonníkov, náboženských predstaviteľov, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, čakajú na prejavy úcty na uliciach, sadajú si na prvé miesta v kostoloch a predstierajú dlhé modlitby (Mk 12,38-40). Mali by sme brať vážne toto varovanie a všimnúť si dve protikladné možnosti pochopenia a žitia náboženstva a cirkvi. Jednu možnosť predstavuje Ježiš a jeho učeníci, učeníčky, pochádzajúci z rôznych prostredí a situácií, často z okraja spoločnosti. Sú to ženy, o ktorých sa evanjelium vyjadruje, že pred stretnutím s Ježišom boli hriešnice. Alebo ľudia z okraja či až spoza hraníc židovskej náboženskej komunity ako mýtnici, teda úradníci rímskej provincie, vyberači daní so zlou povesťou, a pohania, ktorí nepoznali Boží zákon. Medzi Ježišových učeníkov sa zaraďovali aj chorí a chudobní ľudia, o ktorých si mnohí nábožní ľudia mysleli, že sú postihnutí preto, lebo si zaslúžia Boží trest, a o to menej sa cítili povinní im pomáhať. Druhú možnosť zastupuje veľká skupina ľudí, ktorá s Ježišom nešla, a často sa priamo stavala proti nemu. Do tejto skupiny patrili vtedajšie náboženské elity: zákonníci, farizeji, veľkňazi. Medzi nimi našli sa výnimky; pamätáme si z čítania minulej nedele zákonníka, s ktorým sa Ježiš zhodol na hlavnom Božom prikázaní. Známi sú aj niektorí farizeji, ktorí mali Ježiša radi a pozývali ho do svojich domov.

Prečo príslušníci náboženskej a ekonomickej elity boli väčšinou proti Ježišovi, a naopak, ľudia z okraja spoločnosti si k nemu nachádzali cestu? Zdá sa, že ak máme moc a peniaze, pôsobí to na nás ako vakcína, ktorou sme zaočkovaní. Nie však proti nejakej chorobe, ale proti ľudskosti, citu a úprimnosti pred Bohom. Moc a peniaze vedia obaliť naše srdce nepriepustným obalom. Ak sa to všetko ešte prebalí do falošného náboženstva, vytvorí to taký tvrdý obal, že cezeň do nášho srdca neprenikne žiadne Božie napomenutie ani prosby našich blížnych. Samozrejme, nie každý chudobný či inak nešťastný človek má srdce otvorené pre Boha a blížnych. Byť hmotne, psychicky či duchovne nešťastný býva nebezpečné – človek ľahko otupie a opustí sa. O to zvláštnejší bol prípad tej vdovy.

Dočítal som sa, že v jeruzalemskom chráme bolo až trinásť pokladníc. Dvanásť bolo určených na predpísané dary a trinásta bola na dary dobrovoľné. Nevieme, či tá vdova platila pri tých ostatných pokladniciach a ako to bolo vymerané. Možno na ten dobrovoľný dar jej už nič iné nezostalo, len tie malé mince. Nemusela ich dať. Predsa podľa Ježiša dala celé svoje živobytie. Možno si povedala: Je to jedno, tieto mince ma už nezachránia. O to posledné, čo mám, podelím sa aspoň s Bohom... Urobila niečo podobné ako vdova z dnešného prvého čítania, ktorá povedala Eliášovi: „Nemám temer nič. Ale dobre, podelím sa s tebou, a potom môžeme všetci zomrieť“ (1 Kr 17,12) Príbeh zo Starého zákona končí ako rozprávka. Vdova sa s Eliášom podelila a neubudlo jej múky z hrnca ani oleja z krčahu. Ako skončil príbeh jeruzalemskej vdovy? Prítomnosť chudobných a ďalších okrajových ľudí medzi Ježišovými učeníkmi vytvorilo medzi prvými kresťanmi mimoriadne žičlivé prostredie, v ktorom sa solidarita s menej šťastnými a ochota deliť sa navzájom stali typickými znakmi prvej cirkvi. Nejde o rozprávku. Poznám viacero ľudí, ktorí mi povedali: Keď som sa rozdelil, vždy sa mi to vrátilo, vždy som zasa dostal.

Ďakujem všetkým, ktorí majú málo a neprepadli strachu o seba. Ďakujem všetkým, ktorí majú viac, ale radi sa delia, a okrem iného ekonomicky držia našu farnosť „nad vodou“. Držme sa „nad vodou“ aj duchovne, chráňme sa pred pádom do nešťastia opustenosti a sebectva. Pomáhajme si byť novými ľuďmi, začiatkom spolu kráčajúcej cirkvi, ako aj lepšej, ľudskejšej spoločnosti!