Homília - 26.9.2021

Ako čítame v dnešnom úryvku evanjelia, pre niektorých Ježišových učeníkov bolo ťažké prijať, že jestvujú ľudia, ktorí chodia s podobným programom ako oni, ale k nim sa nepridajú. Nevieme bližšie, o koho išlo. Nepatrili do skupiny Ježišových učeníkov, ale „v jeho mene vyháňali zlých duchov“ (Mk 9,38). Naviac, na rozdiel od Ježišových učeníkov sa im to aj darilo. V Markovom texte sa totiž môžeme dočítať, že Ježišovým učeníkom sa vyhnať zlého ducha či uzdraviť niekoho z vážnej choroby nedarilo (Mk 9,28). Ako sme si všimli, Ježiš neprejavil žiarlivosť voči tým ľuďom, čo s ním nechodili, naopak, vyzval svojich učeníkov, aby ich tolerovali a ocenili.

Možno sa niekto spýta: Je teda jedno, akej sme viery, akého presvedčenia? A záleží vôbec na tom, či sa hlásime k nejakej cirkvi? Jestvujú aj ľudia, čo sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu a hovoria: Ja do kostola nechodím, ale snažím sa robiť dobre... Ak naozaj, asi ťažko niečo namietať. Ale zostáva tá otázka: Načo potom vôbec náboženstvo, načo naše spoločenstvá a kostoly? Keď sa pozrieme na text 9. kap. Markovho evanjelia, po Ježišovom zamietnutí, aby sa niekomu niečo zakazovalo, nasledovalo z Ježišovej strany viacero varovaní. Ježiš sa vyjadril prísne, spomenul kameň na krk či odťatie ruky, aby zdôraznil, ako máme zápasiť, ak sme zvádzaní na zlé. Zdá sa, že za vážne zlo pokladal Ježiš ten návrh jeho učeníkov – brániť iným robiť dobre, lebo nechodia s nami. Ako to teda potom je; je to naozaj jedno, akej sme viery a či vôbec patríme k nejakej cirkvi?

Nie, jedno to nie je. Keď Ježiš začal svoju činnosť, vyvolal medzi ľuďmi istú odozvu a jeho program či prístup sa zapáčil viacerým. Ľudia sme rôzni, a tak s Ježišom chodil napríklad Judáš, ale iní, azda lepší, nechodili. Dokonca, títo iní občas aj účinnejšie niekomu pomohli ako najbližší Ježišovi učeníci. Predstavme si to tak, že Ježiš tvoril čosi ako hlavný prúd, vzbudil najviditeľnejší pohyb v spoločnosti. Popri ňom však vznikali aj menšie prúdy, akési potôčky obnovného pohybu. Ak by nebolo Ježiša a skupiny okolo neho, neboli by ani tí iní. Napokon, nie je náhoda, že sa nezachovalo meno nikoho z tej skupiny, čo sa k Ježišovi nepripojila. Nie je teda jedno, či sa hlásime k Ježišovi a či budujeme cirkev okolo neho alebo nie. Ak ostaneme izolovaní, z Božej milosti sa tiež čosi dobré udeje, ale hrozí reálne nebezpečenstvo, že malý potôčik Božej inšpirácie sa stratí v pieskoch svetskej suchoty. Úlohou hlavného prúdu nie je likvidovať ostatné potôčky dobrej vôle a Božej inšpirácie, ale ich sprevádzať a napomáhať. Možno sa raz tie iné dobré nápady, hnutia a iniciatívy spoja. Ale to spojenie si nepredstavujme ako veľkú záplavovú vodu. Veľký prúd býva nebezpečný. V krajine je omnoho užitočnejšia vodná sieť viacerých riečnych ramien, ktoré si nekonkurujú, ale spolupracujú. Podobne si predstavujme pôsobenie cirkvi, cirkví a ďalších hnutí dobrej vôle. Nie je jedno, akej sme viery a v akej sme cirkvi. Ale odpoveď na otázku, prečo práve táto viera a táto cirkev, to si musí dať každý sám.

Ak je niekto katolík, ak si myslíme, že my sme ten hlavný prúd, tak sa správajme podľa vzoru pápeža a majme prví iniciatívu, prví vychádzajme za tými, čo s nami nechodia, a pozývajme do spolupráce. Pritom sa aj sami učíme. Napríklad, za ostatných sto rokov sa katolíci naučili od protestantov čítať Sv. písmo. Ešte, keď som bol malý chlapec, Sv. písmo sa v rámci sv. omše nečítalo, ale pred ňou, a pri bohoslužbách sa často ani v nedeľu nekázalo. Učíme sa aj od nenáboženských ľudí. Kto cestuje po Francúzsku, nájde aj na poslednej dedine radnicu, miestny úrad, kde je na priečelí do kameňa vytesané: Liberté – Egalité – Fraternité (sloboda, rovnosť, bratstvo). Je to heslo francúzskej revolúcie z r. 1789. Táto revolúcia priniesla veľa dobrého, ale spôsobila aj veľa utrpenia. Teológ Christoph Theobald hovorí, že pri tej trojici pojmov ide o zosvetštené základné kresťanské hodnoty. Zosvetštili sa, lebo sami sme sa k nim nehlásili. Ak by sme sa k tým hodnotám evanjelia hlásili, možno by sa revolúcia, aj následné udalosti vyvíjali celkom inak.

Christoph Theobald, jezuita žijúci v Paríži, vtipne pripomína, že, ak sú sloboda a rovnosť porušené, možno to dnes v Európe žalovať na súde. Neexistuje však možnosť sťažovať sa, ak sa k nám niekto nespráva bratsky či sestersky. Bratstvo sa vymyká ukotveniu cez zákony. O to viac sa môže rodiť z viery, ktorá na Ježišov spôsob nikoho nevylučuje, ale oslovuje, pozýva, zapojuje. Nech je to aj naša viera, ktorú vyznávame, a spôsob života, ktorý žijeme!