Homília - 20.6.2021

Keď sa pred dvoma rokmi konala vo Vatikáne synoda o Amazónii, zástupcovia domorodého obyvateľstva priniesli do Ríma sošky, ktoré pre nich predstavujú posvätné sily prírody. Medzi soškami bola aj tzv. pačamama, znázorňujúca Matku zem. Niektorí ľudia sa rozčuľovali, ako mohol pápež dovoliť, aby v rímskych kostoloch boli uctievané pohanské božstvá.

Prírodné sily môžu pre nás predstavovať požehnanie i ohrozenie. Záleží na tom, ako sa na ne dívame. Ľudia, ktorým hovoríme pohania, sa prírodných síl často desili a úctu im prejavovali najmä preto, aby predišli nejakému nešťastiu. Ježišovi učeníci neboli pohania, ale veriaci Židia, a navyše skúsení rybári, ale ako čítame v závere 4. kap. Markovho evanjelia, z rozbúrených vĺn sa vydesili. Opis Ježišovho správania voči búrke je stručný, prekvapiť nás môže spôsob, ktorý použil. Voči prírodným živlom koná podobne ako v prípadoch, keď z niekoho vyháňa zlého ducha. Koná rázne, hovorí autoritatívne: Mlč, utíchni!

Považoval Ježiš prírodné sily za niečo nebezpečné či dokonca démonické? Skôr by som povedal, že ich považoval za normálne životné prostredie. Alebo krajšie: za Boží dar, Božie stvorenie. Tomu naznačuje jeho správanie, keď uprostred búrky pokojne spí na poduške. O čom je toto rozprávanie? Keď sa pozrieme na text Markovho evanjelia, všimneme si, že po príbehu o búrke nasleduje ešte zvláštnejšie rozprávanie o vyhnaní zlého ducha z človeka, ktorý bol agresívny a ubližoval aj sám sebe (Mk 5,1-20), a potom takisto zvláštne rozprávanie o uzdravení či oživení dievčaťa, o ktorom sa všetci nazdávali, že je mŕtve (Mk 5,21-43). Vo všetkých týchto prípadoch (búrka, zúrivý človek, polomŕtve či mŕtve dievča) deje sa čosi zlé, čo ľudí desí a voči čomu sa cítia bezmocní. V prírodnom živle, v pomätenom človekovi a v zomieraní sa prejavujú sily, ktoré nás chcú ovládať. Oproti týmto silám evanjelium predstavuje Ježiša ako toho, ktorý je mocnejší, ktorý má skutočnú moc. Má moc, lebo vidí do pozadia udalostí, vidí do súvislostí života a smrti, zdravia a choroby, búrky a jej utíšenia. Ježiš nám svojím správaním ukazuje, že prírodné sily, a tiež choroby, najmä psychické, i samotná smrť, stanú sa pre nás nebezpečnými a zlovestnými, keď im prisúdime osudovú moc nad nami, keď sa im podriadime alebo keď ich, naopak, zneužívame.

Ak situácie, o ktorých čítame v evanjeliu, prenesieme do súčasnosti, za búrku, ktorá naruby prevrátila naše životy, môžeme označiť nekončiacu búrku covidu. V tejto situácii sa ako vydesení Ježišovi učeníci správajú tí, ktorí kričia od strachu, alebo nadávajú, alebo sa snažia tú skazu nejako prekliať či začarovať. Nábožensky založení kričia na Boha, prečo nepomáha. Zdá sa nám, že za touto skazou je akýsi zlý duch. Áno, je to čosi démonické, ale nenachádza sa v samotnej chorobe ani v úbohých netopieroch, ale skôr v zlovestnom „vedeckom“ konaní, ktoré manipuluje s prírodným materiálom a vyrába raz jadrové a inokedy biologické zbrane. Napokon, viaceré nešťastia, ktoré patria do kategórie „prírodné“, počnúc globálnym otepľovaním, majú na svojom začiatku zlovestné ľudské rozhodnutie. Ježišovo mlč, utíchni, je vyslovené voči všetkým týmto démonom strachu, ktorí nás ochromujú, a ešte viac voči démonom chamtivosti a prospechárstva, ktorí zneužívajú prírodu na vlastné záujmy.

Rozprávanie o utíšení búrky končí Ježišovi otázkami. Ježiš sa pýta, či máme strach alebo vieru. Kresťanstvo na tieto otázky odpovedá vyznaním, že prírodné sily (vrátane choroby a smrti) nie sú samy o sebe nešťastím, a že uprostred toho, čo je na prírode a našej ľudskosti boľavé, necítime sa opustení. Ak treba s niečím bojovať, tak nie s prírodou, ale so zlými duchmi, ktorí nás desia a prírodu zneužívajú. V liste, ktorý vydal pápež František po Amazónskej synode, cituje na jednom mieste z dokumentu cirkvi v Kolumbii: „Sme voda, vzduch, zem a život prostredia stvoreného Bohom. Preto žiadame, aby sa skončilo zlé zaobchádzanie a ničenie Matky zeme. Zem má krv a krváca. Nadnárodné spoločnosti preťali žily našej Matky zeme.“ (Querida Amazonia, SSV Trnava 2021, 30.) Po útokoch na pápeža kvôli soške pačamamy jeden kardinál povedal: „Nejde o žiadne pohanské božstvo. Už sv. František z Assisi vedel, že zem je naša matka, slnko náš brat a voda naša sestra. Príroda i naše telo sú Božie stvorenie.“

Dodávam: Keď príroda trpí, keď je ochromená, keď trpí naše telo a je boľavé, alebo keď príde nákaza ako súčasný covid, nemáme sa podriadiť zlým silám, ale – ako na inom mieste listu o Amazónii píše pápež František – máme „sa domáhať vyslobodenia“ (QA, 36). Nech je nám posilou viera, že Ježiš je s nami „na jednej lodi“, že je s nami na slnku i vo víchrici. Zároveň ho prosíme, aby jeho sila prešla aj na nás a mohli sme spolu s ním napomáhať proces liečenia a vyslobodzovania.