Homília - 6.6.2021

Pred dnešnou nedeľou sa mi priateľka z farnosti prihovorila s otázkou, či urobíme aspoň malý sprievod po sv. omši. Myslela na procesiu, ktorá sa koná na sviatok tzv. Božieho tela alebo v nedeľu po tomto sviatku. Áno, plánoval som vyjsť so Sv. Oltárnou pred kostol a požehnať našu obec. A môžeme urobiť aj pár krokov navyše. Sviatosti sú, napokon, znamenia, sväté značky, ktorými vyjadrujeme svoju vieru, to, čo je pre nás dôležité, a súčasne majú byť oslovením, výzvou pre ostatných.

Vo štvrtok na sviatok Kristovho tela a krvi som hovoril, aby sme sviatosť nebrali ako obraz, nejakú vec, ale ako dej, konanie, činnosť. Cirkevnou rečou hovoríme o pamiatke Kristovho umučenia a zmŕtvychvstania a tajomstve jeho tela a krvi – to zjavne nie sú veci, ale udalosti a situácie! To, čo voláme sviatosti, sú potom naznačujúce situácie, ktoré na niečo odkazujú a zároveň to privolávajú, sprítomňujú. To niečo, ten niekto, na koho sa odkazuje a kto sa sprítomňuje, je v kresťanstve Ježiš Kristus, ale opäť treba pripomenúť – nie ako obraz z minulosti, ale ako jeho konanie v našom konaní, jeho život v našom živote.

Nakoľko sme doma v Ježišovom konaní a chceli by sme vôbec byť? Dnešný úryvok z evanjelia podľa Marka nám Ježišovo konanie predstavuje z jedného pohľadu ako príťažlivé, ale z iného pohľadu ako vyrušujúce a mätúce. Ako sme sa dočítali, toľkí ľudia chodili za Ježišom, že nebolo sa kedy ani najesť. Mohlo by nás zaujať, že jeho rodina (kto z nej?) si oňho robila starosť – nie preto, že ho ľudia zaťažujú, ale že sa pomiatol. Zjavne jeho konanie vyhodnotili ako nereálne, fantazírujúce. Zákonníci – židovskí náboženskí právnici či náboženská polícia voči Ježišovi pritvrdili. Pre nich nebol pomýlený, ale rovno zlým duchom posadnutý. Ježiš prešiel do sebaobrany, povedal obrazne, čo si myslí, aby napokon zaklincoval: Ľuďom sa všetko odpustí okrem jedného – kto by sa rúhal Duchu Sv., tomu sa neodpustí naveky (Mk 3,29).

Spory a nedorozumenia v rodinách, v cirkvi a politike sú často nepríjemné, ale pochopiteľné. Niekedy sa odporúča, aby sme sa učili kultúre vedenia sporu. Bárs by sme sa učili! Niečo celkom iné je však nekultúrnosť, snaha surovo potlačiť iný názor, znemožniť človeka, spochybniť ho, ublížiť mu. A keď sa ten človek odmieta podriadiť, vyhlási sa za posadnutého. V dejinách cirkvi sa opakovane objavovala obava, že niekto svojimi názormi a krokmi bude pôsobiť rušivo a mätúco. Akoby zmeny, inovácie, aktualizácie boli predovšetkým vyrušením a nie často riešením. Rozoznať zmätky od potrebných inovácií – tomu má slúžiť práve kultúra dialógu alebo aj kultúra sporu. Avšak tam, kde sa ľudia uzdravujú, kde sa oslobodzujú od zla, utrpenia, poníženia, kde sa začínajú tešiť z viery a sú vďační za lásku, ak tam niekto takéto udalosti označí za vyháňanie zlých duchov pomocou zlých duchov (Mk 3,22), a to preto, že sa to nedeje podľa zaužívaných predstáv – tak to je naozaj rúhanie sa Duchu Sv., to je zvrátenosť.

Súčasný svet je plný falošných značiek, ktoré sa tvária ako spasitelia sveta: obchodné a politické reklamy frčia na plné obrátky. A mnohí naletia. Naše kresťanské značky nesmú mať takúto podobu. Naše značky, sväté znamenia, počnúc Sv. Oltárnou nie sú veci, ale konanie, činnosť, udalosti. Máme byť pre svet znamením ako Ježiš a nezľaknúť sa obvinení, že mätieme a vyrušujeme, ak to robíme Ježišovým spôsobom (nie hlúposťou a čudáctvom).

Pred pár dňami prekvapil pápež František návštevou redakcií Vatikánskeho rozhlasu. Pracovníkom sa poďakoval za ich prácu a dodal: „To, čo sa tu robí, je pekné i namáhavé, ale ku komu sa to dostane? Kto to počúva? Dávate si otázku, pre koho to vlastne robíte?“ Potom v hlavnej sále kritizoval tzv. byrokratický funkcionalizmus, ktorý škrtí tvorivosť a slobodu. Na úradoch sú šéfovia, sekretári a podsekretári. Každý sa vyhovára či odvoláva na niekoho druhého. „To je nanič,“ povedal. „Vaša práca musí byť tvorivá, potom bude aj funkčná. Nechajte sa zraniť skutočnosťou... Choďte, aby ste videli. Nechajte sa osloviť skutočnosťou. Nie je nič, čo by sa nedalo zmeniť.“

Pred viac ako 60 rokmi písal teológ Karl Rahner o procesii na sviatok Kristovho tela. Okrem iného napísal: „Táto procesia nie je manifestácia. Táto procesia je znamením, že posväcujúco prechádzame všetkými pozemskými oblasťami našej existencie a to sväté nesieme do celého sveta... Procesia je svätý pohyb tých, ktorí vedia, že sú pútnikmi na zemi. Nemáme tu žiadne trvalé miesto. Sme tými, ktorí sa musia nechať premeniť, lebo byť človekom značí nechať sa premieňať, a dokonalosť znamená nechať sa často premieňať.“

Milé priateľky, milí priatelia, ak sme sa nechali osloviť, stávame sa spolutvorcami svätého znamenia a dokážeme kráčať rovnými cestami k cieľom, ktoré sme si vytýčili, v ktoré sme uverili.