Dnes je 25.09.2021    meniny má: Vladislav Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 3.6.2021

Najsv. Kristovo telo a krv
Mk 14,12-16.22-26
Autor: KM

Celá sv. omša tu:

Keď som bol malý chlapec, v katolíckych kostoloch sa používala latinská reč. Okrem kázne a piesní bolo všetko v tejto reči. Zmena prišla po II. vatikánskom koncile, keď sa pri bohoslužbách začali používať národné jazyky. Niektorým sa to nepáčilo. Pokiaľ sa používala latinčina, cítili sa byť akoby členmi výnimočného spolku, do ktorého nie je hocikto zasvätený a ktorý mal navyše aj vlastnú tajomnú reč.

Keď som pred chvíľou predniesol modlitbu na dnešný sviatok, mohli sme si všimnúť, že tajomná reč v našich kostoloch zostala aj pri cirkevnej slovenčine. Modlitba sa obracia priamo na Pána Ježišu a oznamuje: „V Oltárnej sviatosti si nám zanechal pamiatku svojho umučenia a zmŕtvychvstania.“ Potom nasleduje prosba, v ktorej zaznelo: „Pomáhaj nám uctievať tajomstvo tvojho tela a krvi.“ Objavili sa tu tri témy, ktoré sú pre nezasvätených nepochopiteľné: Oltárna sviatosť, pamiatka umučenia a zmŕtvychvstania, a tajomstvo tela a krvi.

Kto z nás sa pokladá za zasväteného? A keď, tak čomu alebo do čoho sme sa zasvätili? Ten prvý zvláštny pojem, sviatosť Oltárna, sa asi od 16. stor. začal používať na označenie posvätených – odborne sa povie konsekrovaných – chlebov pri sv. omši. Sloveso consecrare v latinčine znamená, že niečo sa posväcuje, zasväcuje, odovzdáva Bohu. Tieto sväté chleby sa nazývajú sviatosťou Oltárnou preto, že sa začali ukladať do osobitnej skrinky na oltári. Tento zvyk sa ujal potom, ako sa oltárny stôl spojil s výtvarne stvárneným pozadím, v ktorého strede bola skrinka, svätostánok. Pôvodne sa posvätené chleby ukladali do skrinky v stene kostola, odkiaľ sa brali vtedy, ak sa niesli chorým ľuďom.

Druhý zvláštny pojem, pamiatka umučenia a zmŕtvychvstania, označuje dej, udalosť, konanie. Pri tomto deji ide o to, čo sa dialo s Ježišom, keď trpel a bol ukrižovaný a keď ho Boh zjavil ako vzkrieseného, k nemu povýšeného Krista Pána. Z vnútorného pohľadu ide o Ježišov postoj, v ktorom podľa tradície židovského náboženstva žil svoj vzťah s Bohom ako zmluvu, odteraz na novej úrovni, a do tejto zmluvy pozval aj ostatných ľudí.

Tretí zvláštny pojem, tajomstvo tela a krvi, odkazuje na Ježiša, s ktorým nestačí mať iba duchovný, ale potrebný je aj telesný vzťah. Čo si predstaviť pod takým vzťahom? Svoje deti, manžela/-ku, rodičov, priateľov, ale aj ďalších ľudí nemáme radi len duchovne. Žijeme s nimi, žijeme pre nich, robíme čosi konkrétne s nimi a pre nich. Takýto úzky vzťah často potvrdzujeme pri jedle, ale nezačíname jedlom. Na svadbe, krstinách či na kare sa nestretnú za stolom cudzí ľudia, ale takí, čo spolu žijú, pracujú, obetujú sa navzájom. Podobne žil Ježiš s ľuďmi a pripomenul, že keď naozaj spolu žijeme, potom nielen spolu občas jeme a pijeme, ale takpovediac jeme a pijeme seba, dávame seba. Nefunguje to, ak by spoločné jedlo bola len hra, divadlo. V najvyššej forme vzťahu dávame dokonca svoj život za alebo pre druhého. V náboženskej viere tým druhým je Boh sám, ktorému zasväcujeme svoj život.

Niekto chápe sviatosť Oltárnu ako obraz milovanej osoby, ktorý má doma na čestnom mieste. Keď milovaný človek zomrie, pred jeho obrazom zapaľuje sviečku a možno sa aj modlí. Prirovnanie k takémuto obrazu je však dosť nepresné. Lepšie ako k obrazu je prirovnať sviatosť Oltárnu k činnosti. Niekto napríklad povie: „Kým žili mama a otec, chodili sme do rodičovského domu. Teraz tam nechodíme, nie je dôvod, ten dom zostal prázdny.“ To je pochopiteľné. Napokon, deti sa rozídu a mnohé deti dom po rodičoch predajú cudzím. Nemá však veľký význam vziať si z rodičovského domu len obrázky a pár vecí, aby nám rodičov pripomínali. Skutočný význam má pokračovať v konaní toho, pre čo sme si rodičov vážili, v konaní toho, čo nás naučili, do čoho nás zasvätili. A v prípade boľavých vzťahov – ktoré vôbec nie sú zriedkavé – má skutočný význam pokračovať v konaní toho, čo zahojí bolesť, čo ju vylieči a premení smútok na krásu.

Takáto premena zo smútku do krásy sa udiala medzi Ježišovými učeníkmi po jeho smrti a zmŕtvychvstaní. Aby si túto skúsenosť zachovali, začali sa stretávať na Ježišov spôsob, konať medzi ľuďmi na jeho spôsob. Pri spoločnom stole nielen jedli a pili, ale zdieľali aj seba a svoju vieru. Tak sa stali zasvätenými. Stali sa, ako ktosi povedal: kumpánmi. To neznie veľmi sväto, ale sväté to je. Kumpán je slovo z latinčiny a znamená cum pane – doslovne: s chlebom, ľudia, ktorí sa delia s chlebom. Kto sa s kým delí o chlieb, delí sa aj o život.

Takže, áno, sme zasvätení, ale do niečoho lepšieho ako do tajomnej reči. Keď sa budeme dívať na posvätený chlieb, keď budeme počuť hovoriť kňaza: „hľa, Kristus“, alebo „toto je moje telo, moja krv,“ a keď sa budeme klaňať svätému chlebu vloženému do ozdobného rámu, neviďme len svätý obrázok, ale viďme Ježišov život. Ten svätý chlieb, sviatosť, je jeho dôsledkom a dôsledkom majú byť aj naše životy, v ktorých sa snažíme v Ježišovom živote pokračovať.

Homília - 19.9.2021

25. nedeľa cez rok (B)
Mk 8,30-37
Autor: KM

Homília - 15.9.2021

Sedembolestná P. Mária
Lk 2,33-35
Autor: KM

Homília - 12.9.2021

24. nedeľa cez rok (B)
Mk 8,27-35
Autor: KM

Homília - 5.9.2021

23. nedeľa cez rok (B)
Mk 7,31-37
Autor: KM

Homília - 29.8.2021

22. nedeľa cez rok (B)
Mk 7,1-8.14-15.21-23
Autor: KM

Homília - 22.8.2021

21. nedeľa cez rok (B)
Jn 6,60-69
Autor: KM

Homília - 15.8.2021

Nanebovzatie P. Márie
Lk 1,39-56
Autor: KM

Homília - 8.8.2021

19. nedeľa cez rok (B)
Jn 6,41-51
Autor: KM

Homília - 1.8.2021

18. nedeľa cez rok (B)
Jn 6,24-35
Autor: KM

Homília - 25.7.2021

17. nedeľa cez rok (B)
Jn 6,1-15
Autor: KM
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | ..
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7