Homília - 2.5.2021

Celá sv. omša tu:

Jeden môj priateľ, kňaz a farár, sa rád o niektorých ľuďoch vyjadruje ako o svojich deťoch. Keď ich predstavuje ľuďom, ktorí ho bližšie nepoznajú, niekedy ich zaskočí, keď povie: Toto je moja dcéra, toto sú moje dcéry... Pravda, v cirkvi niekedy hovoríme o duchovných deťoch a bežne sa pri bohoslužbe nazývame bratmi a sestrami, ale zväčša sa to myslí tak formálne, že si to nik nespája so skutočnosťou. Ten kolega nazýva svojimi deťmi ľudí, s ktorými prežil kus života, je s nimi v pravidelnom kontakte, a je celkom možné, že majú k nemu bližší vzťah ako k vlastným rodičom, či už preto, že si s rodičmi až tak nerozumejú alebo ich predčasne stratili.

Máme občas skúsenosť, že pokrvná rodina nemusí byť zárukou porozumenia a že blízke vzťahy si vytvárame z viacerých dôvodov: môžu to byť vzťahy citové, priateľské, pracovné, kultúrne... Minulú nedeľu som spomenul, že kresťanská viera je uvedením do najosobnejších či najsilnejších vzťahov, v ktorých sa cítime najviac doma. O aké vzťahy ide, pomáha nám pochopiť obraz z 15. kapitoly Jánovho evanjelia. Ten obraz bol Ježišovým poslucháčom dobre známy. Vedeli si predstaviť vinič, ako aj vinohradníkov, ktorí ho pravidelne čistili a odstraňovali zbytočné ratolesti. Prekvapiť mohla predstava, že Ježiš je prepojený so svojimi učeníkmi rovnako ako vinič s ratolesťami, do ktorých z viniča prúdi miazga.

Generácie jednej rodiny sú pokrvní čiže geneticky príbuzní; niekedy sa vraví, že „gény neoklameš“. Vo veľkom percente však máme v génoch spoločnú informáciu nielen v rámci jednej rodiny, ale jednoducho ako ľudia spoločne, a takisto vo veľkom percente máme tú informáciu spoločnú so zvieratami. V súčasnosti sa ohľadom vírusov a vakcín diskutuje, či spôsobujú len ochorenie alebo imunitu, alebo môžu meniť aj naše gény. Vzťah s Ježišom, to, čo nazývame kresťanská viera alebo zasvätenie do viery, si možno predstaviť ako vstup novej informácie, mutácie, do našich génov. Samozrejme, nie do tých, ktoré sú dedičným znakom našich buniek, ale do tých, ktoré tvoria štruktúru nášho konania a myslenia. Niekedy v tejto súvislosti hovoríme o novej inšpirácii alebo motivácii, čiže o tom, čo nám vdychuje život, čo nami hýbe, uvádza do pohybu.

Keď sa pýtame, akým spôsobom prúdia do nášho myslenia a konania podnety od Ježiša, v tom obraze viniča je aj odpoveď. Deje sa to cez slovo, ktoré Ježiš povedal. To slovo si nepredstavujme len ako slovo múdreho učiteľa, ktoré, keď vypočujeme a zapamätáme si, stane sa časťou našej pamäti. Predstavujme si ho viac ako slovo, ktoré do nás vošlo tak, že nás premenilo. Žiak, ktorý nie je premenený, počúva učiteľa spolu s ostatnými, ale nič sa ho nechytá. Ak je však nielen múdrosť, ale aj láska k žiakovi na strane učiteľa, a ak je nielen disciplína, ale aj láska k múdrosti na strane žiaka, jedna a druhá láska sa stretnú a spôsobia premenenie. V prípade náboženstva nejde o výučbu jedného či druhého predmetu alebo zručnosti, ide o život, jeho smerovanie a zmysel. Inak povedané, ide o nájdenie domova, nájdenie seba, a zaiste, aj nájdenie ľudí okolo seba, s ktorými ten domov môžeme vytvárať. Fridrich Heer, rakúsky historik, označil raz za príčinu vzniku fašizmu a komunizmu v 20. stor. vytrácanie sa náboženstva, ktoré ľuďom poskytovalo domov. Obrazne povedal: „Ľudia stratili kolísku i hrob. A tie totality im ich na svoj spôsob ponúkli.“ Kde máme svoj domov? Kde je naša kolíska a hrob? Nehľadáme ich len vo svojom často veľmi krehkom súkromí alebo dokonca len vo svojom tele?

Jezuita Georg Sporschill pracuje od r. 1991 s rómskymi deťmi v Rumunsku. Spomína, ako sa raz naňho na železničnej stanici v Bukurešti zadívalo jedno dieťa a spýtalo sa: „Ty si môj otec?“ „Nevládal som tomu dieťaťu povedať pravdu, ale ani ho klamať,“ hovorí Georg. „To dieťa mi však nedávalo na výber, jeho slová boli menej otázkou a viac nádejou, ktorá túžila po potvrdení. Denisa chcela povedať: Ty si môj otec. Vtedy som zlyhal, ale neskôr som dostával tú otázku znova a naučil som sa odpovedať: Áno, som tvoj otec.“ Georg Sporschill dnes hovorí: „Slovo tých detí ma urobilo otcom. Dalo mi silu, ako Ježišovo slovo dalo silu učeníkom: Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Deti ma svojím slovom urobili čistým, vyslobodili ma z mojej neistoty.“ (D. Markl, Elijah&seine Raben. Wie Georg Sporschill die Bibel für das Leben liest, Wien 2016, 138-140.)

Tento kňaz, ktorý aj po 30 rokoch pokračuje v začatej práci v Rumunsku, Moldavsku a Bulharsku, počuje v sebe Ježišove slová cez slová detí, ktoré hľadajú otca, mamu, domov. Na vlastnej skúsenosti spoznal premieňajúcu silu Ježišovho slova, ktoré dnes zaznieva nielen zo Sv. písma, ale aj zo životov ľudí, najmä tých najopustenejších. Nechajme sa aj my osloviť slovom Ježiša a túžbou po domove; zažime podobnú premenu a prinesme dobré ovocie! Ježišovo slovo nech je nám pri tom trvalou výzvou i oporou, ako aj vzájomná modlitba a naše priateľstvo!