Homília - 7.2.2021

Celá sv. omša tu:

Hovorieva sa, že „hnev je zlý radca“. Nahnevaný človek sa často nechá vyprovokovať a urobí niečo, čo neskôr ľutuje, ale nemôže to už napraviť. Podobne platí, že „zlým radcom je strach“. Taliansky filozof Giorgio Agamben napísal, že v čase pandémie sa nám „život redukuje na biologické prežitie“, a „strach, že ho stratíme, ľudí oslepuje a navzájom oddeľuje“. Ako môžeme pozorovať aj sami na sebe, hnev a strach, títo dvaja zlí radcovia, nás v súčasnosti pokúšajú viac ako kedykoľvek predtým. Kto nám pomôže zbaviť sa nákazy a kto nás zbaví zlých radcov – hnevu a strachu?

Ako čítame v 1. kap. Markovho evanjelia, keď Ježiš umlčal zlého ducha v synagóge, išiel navštíviť svojich nových priateľov – Šimona a Ondreja. Ich dom bol pravdepodobne väčší a bývalo tam viacero ľudí a rodín. Skôr, akoby si sadli za stôl, riešilo sa ochorenie Šimonovej svokry. Ježiš ju uzdravil, potom sa konal neskorý obed. Medzitým sa správa o Ježišovej moci rozšírila po celom meste a večer priniesli ľudia k Šimonovmu domu všetkých svojich chorých a posadnutých zlými duchmi. Ježiš mnohých uzdravil. Nadránom z domu odišiel, aby sa na tichom mieste modlil. Keď ho volali naspäť, nešiel, ale urobil okružnú cestu po okolitých obciach, kde hovoril a konal rovnako ako na prvom mieste svojho pôsobenia.

Ešte raz si dajme otázku: Kto nás zbaví obťažujúcej choroby a jej sprievodných zlých duchov? Otázku kladiem v prázdnom kostole, priestore cirkvi, ktorá sa odvoláva na Ježiša. Nie je dnes Ježiš s nami tak, ako bol vtedy na začiatku v dome Ondreja a Šimona? Alebo my nie sme s ním? Isté je, že ľudia sa dnes netlačia pred dverami kostolov, ako sa tlačili pred domami, kde sa zdržiaval Ježiš. A nie je to len kvôli chorobe, keď nám úrady zakázali stretávať sa. My ako kresťania, ako cirkev, robíme všeličo, ale uzdravovanie z chorôb a vyháňanie zlých duchov sa nezdá byť našou prvou vecou. Ako si môžeme osvojiť to, čo robil Ježiš, ako sa dá jeho konanie dnes sprítomniť?

V súčasnosti to vyzerá tak, že cirkev je ako skamenená opatreniami štátnych úradov a nevieme si svoje veci riadiť ani vo vlastnom dome. Iste, nechceme prispieť k šíreniu chorôb, ale otázku môžeme postaviť aj inak: Prečo nechávame uzdravovanie na druhých? Možno potrebujeme najprv porozumieť, čo znamená uzdravovať. Nevedno, či Šimon po návšteve synagógy pozval Ježiša na obed, pravdepodobnejšie je, že Ježiš ich svojím príchodom prekvapil. Keď mu hneď vo dverách hovorili, že svokra je chorá, vlastne sa ospravedlňovali. Ako to bolo donedávna aj u nás, hlavné slovo v dome mala gazdiná, domáca pani. V tomto prípade Šimonova svokra. Keď bola v posteli, kuchyňa bola hore nohami. Uzdravenie domácej panej je opísané jednoducho. Ježiš s ňou hovoril, povzbudil ju, chytil za ruku... Ak sa s nami niekto s citom a pochopením rozpráva, hneď sme zdravší. Mnohé trápenia sa neliečia chemickými liekmi, ale pokojom, pochopením, vcítením. Určite sú potrebné aj lieky či vakcíny, ale bez dodania dôvery, odvahy, upokojenia, bez blízkosti pomáhajúcich osôb veľa úžitku neprinesú. Ježišovo uzdravovanie je v tejto časti Markovho evanjelia spomenuté s ďalšími dvoma činnosťami. Ježiš šiel modliť sa na tiché miesto, a keď ho volali späť, odmietol to a pozval svojich učeníkov, aby išli s ním do ďalších obcí. Dôvod: „Aby som aj tam kázal“ (Mk 1,38).

Kázanie, teda sprítomňovanie Božej moci slovom, vrátanie umlčania zlých duchov, oslobodenia zo zloby a strachu, potom empatia, blízkosť trpiacim a uzdravovanie, a ticho spojené s modlitbou – to je v skratke Ježišovo konanie a model pre naše konanie. Náš problém je, že svoju vieru priveľmi viažeme na to, čo je úradné. Úrady v cirkvi potrebujeme – uvedomujeme si to práve dnes, keď by malo byť úlohou našich predstaviteľov, aby vyjasnili vládne nariadenia a zároveň prepájali jednotlivé farnosti a spoločenstvá cirkvi. Ale cirkev nie sú len úrady, cirkev sme my všetci. Cirkev je v našej farnosti naša pani kostolníčka, ktorá sa s ľuďmi stretáva, telefonuje, udržuje kontakty aj počas lockdownu, ako sa to len dá. Cirkev sú ľudia, ktorí mi posielajú maily, majú otázky i prosby, hľadajú pochopenie a radu. Cirkev sú tí mladí kňazi, čo najmä na vých. Slovensku išli pracovať do nemocníc ako pomocné zdravotné sily a zároveň tam slúžia ako kňazi. Cirkev, Ježišovi učeníci, sme všetci, keď sa modlíme, aby sme si uchovali odvahu, silu a pokoj, keď svojou blízkosťou a pochopením uzdravujeme a keď vyháňame zo seba a svojho okolia zlobu a strach. Nie zahováraním problémov, ich zametaním pod koberec, ale jasným postojom, ako keď Ježiš umlčal hlasy zlých duchov.

Taliansky filozof Agamben sa vyslovil aj na adresu cirkvi. Vyjadril údiv, že ľudia cirkvi mlčia, keď sú naši blížni počas pandémie „vymazávaní“. Myslel na to, ako minulý rok v Taliansku vo viacerých prípadoch ľudia zomierali opustení a mnohí nemali právo ani na pohreb a hneď boli spálení. „Prepadli sme strachu,“ hovorí, „a strach je zlý radca: Strach zmenil právo na zdravie na povinnosť byť zdravý.“

Jednou z mála výhod súčasnej doby je viac ticha. Využime ho na počúvanie svojho srdca, na počúvanie Boha a na prosbu konať s Ježišom, s ním hovoriť, bojovať, uzdravovať.