Homília - 10.1.2021

Celá sv. omša tu:

Na začiatku roka posielame z každej farnosti na ústredný cirkevný úrad správu o počte vyslúžených sviatostí a o niektorých ďalších udalostiach. V minulom roku sa v našom kostole konalo 34 krstov. Neviem, koľko ich bolo na celom Slovensku (asi desaťtisíce). Na celom svete je v súčasnosti okolo 2,3 miliardy kresťanov. Z toho katolíckych je viac ak polovica. Zdá sa to byť veľa. Otázka je, čo sa za tými číslami skrýva; čo sa skrýva v nás, aké kresťanstvo, čím to kresťanstvo pre nás je.

Keď hovoríme o krste a kresťanstve, v slovenskej reči sme si tieto pojmy odvodili z Ježišovho mena (titulu) Kristus. Podľa dnešného čítania z Markovho evanjelia mal Ján povedať, že krstí vodou, ale ten mocnejší, že bude krstiť Duchom Svätým. V skutočnosti Ján nemohol povedať, že krstí – ten pojem je odvodený až z viery v Ježiša ako Krista. Ján povedal, že ponára do vody. Aby vyzdvihol budúce Ježišovo konanie, povedal, že Ježiš bude ponárať inak – do Ducha Svätého. Obradné ponáranie do vody malo v tých časoch rôzny význam a uplatňovali ho aj iné náboženstvá. Dôležité nie je samo konanie, ale význam, aký sa tomu dáva. Keď pozorne čítame evanjelium, Ježiš sa nestal Kristom vďaka tomu, že ho Ján ponoril do vody, ale vďaka tomu, aký mal k nemu vzťah Boh. Udalosť Ježišovho ponorenia sa spomína ako moment, kedy sa Ježišovi zjavilo, kým je, a keď počul Boží hlas: „Si môj milovaný“ (Mk 11,1).

Ak Ján Krstiteľ hovoril, že jeho ponáranie do vody je nič, nemal celkom pravdu. Hnutie, ktoré Ján vyvolal, to roznietenie túžby niečo zmeniť, niečo urobiť, aby spoločnosť bola iná, lepšia, aby ľudia veriaci v Boha nezostali pri farizejských formalitách, ale hľadali naozajstný život, bolo tiež z Ducha Svätého. Pravdu mal v tom, že on tomu nedokázal dať silu, nedokázal do toho vdýchnuť ducha. Rozdiel je asi taký, ako keď vyjde nová kniha a obdivovatelia si chcú jej vydanie uctiť. Usporiadajú prezentáciu, upozornia na knihu, „pokrstia“ knihu vodou alebo šampanským, ale tú knihu nenapíšu, nedajú jej text ani ducha.

Dnešný úryvok z evanjelia treba čítať ako vyjadrenie viery, že Ježiš je Kristus, Bohom milovaný a pre nás poslaný Mesiáš. K tejto viere jeho nasledovníci dospeli až po jeho smrti a vzkriesení, až potom, ako skúsili, že Ježiš „krstí Duchom Svätým“. Pritom vyjadrenie, že Ježiš krstí, nemyslelo sa doslovne. Nevieme o tom, žeby niekedy niekoho sám Ježiš krstil ponorením do vody. Ježiš krstil, uvádzal do stavu Božieho človeka, vzbudením viery, zasvätením do viery. Evanjelium odráža situáciu, keď si jeho nasledovníci prepojili svoju duchovnú skúsenosť, prežitú históriu s Jánom a Ježišom a nové pochopenie tradície, ktorú nazývame Starý zákon. Dnes sme čítali slová proroka Izaiáša o vernom Božom služobníkovi. Tie slová, že Boh „má v ňom zaľúbenie“, že mu „dá svojho ducha“, preniesli Ježišovi nasledovníci naňho. U proroka našli presný popis správania pravého Mesiáša: Nepredvádza sa, nerobí krik, nalomených nedolomí, pritom je silný, nezlomí sa. Bude uzdravovať, otvárať oči, bude ľudí činiť slobodnými, vyvádzať na svetlo tých, čo sedia v temnote (Iz 42,17).

Tam, kde sa deje takáto skúsenosť, krstí sa z Ducha, nielen z vody. Máme takúto skúsenosť, dávame si jeden druhému svedectvo takejto skúsenosti? V čase mojej mladosti, za vlády komunistov, sa o kresťanstve na verejnosti temer nehovorilo. Kresťanstvo som ako dieťa a dorastajúci chlapec poznal cez malé okruhy ľudí. Rodina a známi, pár ľudí, o ktorých som vedel, že tiež chodia do kostola. Boli to ľudia lepší či horší, mali nejaké zamestnanie a záujmy. Ale okrem toho vonkajšieho som cez týchto ľudí vnímal aj niečo ťažko vysloviteľné, čomu verili a čo ich životu dávalo zmysel. Vyrastal som v mestskom prostredí, kde moja rodina chodila do kostola, ale kde bolo zároveň bežné, že väčšina ľudí do kostola nešla a k náboženstvu sa nehlásila. Tie pomery mali svoju výhodu. Z kresťanstva netrčalo žiadne farizejstvo, žiadna moc ani peniaze a nik z kresťanov nerobil krik okolo seba. Mal som vtedy z kresťanstva a cirkvi skúsenosť krásy a slobody. Neskôr som si vyberal duchovných vodcov a priateľov, ktorí reprezentovali tieto kvality. Bol som vo 4. ročníku na teológii, keď mi spolužiak dohodol duchovné poradenstvo u jedného tajného jezuitu, ktorý pracoval ako opravár výťahov. Pamätám si, ako som za ním chodil do starej Petržalky. Aj neskôr som mal okolo seba ľudí, starších kňazov a mnohých veriacich, ktorí mali kvality ducha – neformálnu vieru, slobodu, láskavosť i humor. 

V súčasnosti sa u nás na Slovensku hlási ku kresťanstvu kdekto. Máme politických kresťanov, máme moralizujúcich kresťanov, liberálnych i konzervatívnych, takých i onakých. Niekedy rozmýšľam, čo si pri pohľade na nás môžu o kresťanstve myslieť ľudia, ktorí neboli naučení chodiť do kostola. Kresťan a katolík je dnes ten, ktorý ľudí posiela do basy, i ten, kto v tej base podivne zomrie. Pápeža pozve na návštevu našej krajiny pani prezidentka, ktorá do kostola veľmi nechodí, ale keď príde a miestny kňaz ju privíta, kňaz dostane napomenutie. Bože, všetci sme tvoji alebo len niektorí?