Homília - 27.12.2020

Celá sv. omša tu:

Keď som bol mladým farárom na dedine, stretával som ľudí, ktorí si zakladali rodiny tesne po druhej svetovej vojne. Bol som prekvapený, keď mi staršie ženy rozprávali, že sa vydávali 16-17 ročné. Ich manželstvá väčšinou vydržali, temer nik sa nerozviedol. Ľudia z týchto rodín sa živili najmä prácou na vlastnej pôde, chovali domáce zvieratá, postupne sa zamestnávali vo vznikajúcich fabrikách a na JRD, ale naďalej gazdovali aj na zdedených pozemkoch. Krátko po vojne šiel na stredné školy málokto; dievčatá temer vôbec. Náboženstvo v tomto prostredí predstavovalo stabilitu, istotu, nemenné hodnoty.

Kým na slovenskom vidieku tradičný model rodiny viditeľne končil pred r. 2000, v západnej Európe sa veľké zmeny diali už v druhej polovici 19. storočia, keď sa milióny ľudí sťahovali do miest a mnohí aj za oceán. V tej dobe katolícka cirkev ustanovila na prvú nedeľu po Vianociach sviatok Svätej rodiny. Rodinu videla ako ohrozenú, sociálne zmeny totiž často viedli k rozpadu manželstiev a mnohí po odchode z domu sa odcudzili aj svojmu náboženstvu. A práve vieru, nasledovanie vzoru Ježiša, Márie a Jozefa, chcela pripomenúť cirkev ako tú istotu, ktorá ľuďom pomôže obstáť uprostred čoraz väčších premien, ktoré prinášala doba. Evanjelium na dnešnú nedeľu vo svojej skrátenej verzii vytvára dojem stability a istoty. „Vykonali všetko podľa Pánovho zákona,“ čítame v 2. kap. Lukášovho textu. Ak by sme čítali celý text, dočítali by sme sa o temnej predpovedi, že Ježiš, ktorého ako dieťa priniesli rodičia do chrámu, raz otrasie istotami ľudí a prinesie všetkým veľké skúšky. Tento text budeme čítať v celosti 2. februára, na sviatok Obetovania Pána. Dnes venujme svoju pozornosť iným textom zo Sv. písma, ktoré nám pomôžu lepšie pochopiť, v čom spočívajú istoty nášho osobného i rodinného života.

V prvom čítaní sme čítali o Abramovi, ktorému Boh sľubuje veľkú budúcnosť, ale on sa sťažuje, lebo bez vlastných detí žiadnu budúcnosť nevidí (Gn 15,2). Text aj z tejto časti knihy sa pri dnešnej liturgii nečíta celý, len niekoľko útržkov z knihy Genezis, z ktorých sa dozvedáme, že Abramovi, ktorému Boh medzitým zmenil meno na Abrahám (otec mnohých), sa narodil vlastný syn (Gn 21,2). Dôvod, prečo sa na sviatok Sv. rodiny číta o Abrahámovi, sa dozvedáme z druhého čítania, z 11. kap. Listu Hebrejom. Úryvky z tohto listu upozorňujú na neistoty, do ktorých Abraháma priviedla viera v Boha a zároveň mu odhaľovala ich riešenie. Viera preňho neznamenala stabilitu, ale odchod z vlasti. Boh mu sľúbil, že ho povedie, ale nepovedal, kam ho privedie. Nasledovali nekonečné roky neplodnosti, keď sa Abrahám sťažoval Bohu. Napokon sa mu narodil syn, ale po nejakom čase ho Boh od neho žiadal späť; Abrahám mal syna Bohu obetovať.

Podnes je to pre nás záhadný príbeh. Zdá sa, že hovorí o tom, ako sa Abrahám učil spoznávať, v čom spočívajú istoty jeho života. Nemalo to byť v jednoduchom biologicko-sociálnom chode udalostí (sme zdraví, majetní, máme vydarené deti), ale v dôvere v Boha. Tá dôvera zasa nie je v tom, že Boh všetko zariadi za nás. Hovoril som o tom na sviatok Narodenia Pána – že Boh nie je veľký osud, ktorý zariaďuje veci za nás, že nie je správca kolotoča, ktorým krúti. Naopak, prerušuje našu stabilitu, náš pokoj, aby nám ukázal veci z inej strany. Správa sa voči nám ako rodič, ktorý učí chodiť svoje dieťa. Odstúpi, možno sa aj skryje a nechá sa hľadať, aby si dieťa vyskúšalo, že ho nesú vlastné nôžky a že rodič je naďalej jeho istotou, ale inak, ako keď ho nosil na rukách. „Viera je podstatou toho, v čo dúfame a zdôvodnením toho, čo nevidíme,“ – čítame na začiatku 11. kap. Listu Hebrejom.

Z historického pohľadu starý svet poskytoval ľuďom nepochybnú istotu. Ten stabilný svet však definitívne skončil prvou svetovou vojnou. Rakúsky historik Friedrich Heer kedysi napísal, že rozpadom toho sveta „ľudia prišli o svoju kolísku a hrob“. Ľudia zostali vykorenení, z mnohých sa stali duchovní bezdomovci. Heer pokračoval vo vysvetlení, že stratenú kolísku a hrob ponúkli nové totality – fašizmus, nacizmus, komunizmus. Vieme, kam to svet doviedlo. Heer bol katolík a intelektuál, otázku kládol aj na cirkev, kresťanstvo: Akú istotu, aký domov chceme ponúkať? Nemôže ísť o návrat do starých čias a nesmie ísť o novú totalitu. Pomôcť nám môže ten obraz o šatách, ktoré nedávno použil pápež František. Cirkev nie sú šaty, teda vonkajšie zvyky, pravidlá či texty (hocijako múdre). Cirkev je Telo Kristovo a šaty preň máme utkať vždy nanovo. Platí to pre jednotlivcov, pre osobnú vieru, platí to pre rodiny, pre farnosti a celú cirkev. Tie šaty máme šiť tak, aby sa v cirkvi ako doma našli nielen ľudia, ktorí nikdy svoj spôsob života nezmenili, ale aj tí, ktorých život sa mení a bude meniť od základov.

V našom kostole máme hrobku biskupa Michala Bubniča, ktorý sa nechal pochovať v rodnej obci. Vážime si to, že pán biskup je po smrti medzi nami. Počas svojho života pôsobil v rožňavskom biskupstve, ktoré je podnes jednou z najproblémovejších oblastí Slovenska. Žijú tam rôzne národnosti a náboženstvá, mnoho ľudí, čo stratili vieru, a veľa chudobných. Zlomilo sa to tam hneď po prvej veľkej vojne. Ako je známe zo spomienok na pána biskupa, v tomto náročnom prostredí dokázal vytvárať domov pre všetkých. Nech nám aj jeho príklad pomáha pochopiť, o čom má byť dnes Sv. rodina, o čom cirkev i naše domovy.