Homília - 26.12.2020

Celá sv. omša tu:

Vo vianočných príhovoroch som sa zmienil o niekoľkých mužoch, ktorí pre svoju vieru trpeli počas komunistického režimu. Jezuitu Michala Petráša uväznili preto, že za nebezpečných považovali všetkých rehoľných kňazov, čo sa im nepodrobili. Silvester Krčméry pôsobil v katolíckych spoločenstvách, v ktorých sa stretávali ľudia, čo chceli svoju vieru žiť pre dobro celej spoločnosti. Nevyhnutne ich bývalý režim pokladal za svojich nepriateľov. Svatopluk Karásek bol českým evanjelickým farárom, a keď mu zakázali činnosť, hlásal evanjelium pesničkami. Títo muži a tisíce ďalších kresťanov si to riadne „odskákali“. Boli ochotní prinášať obete, lebo zmysel svojho života našli v Ježišovi a jeho evanjeliu.

Druhý vianočný deň si pripomíname sv. Štefana, ktorý bol prvý medzi Kristovými učeníkmi zabitý pre svoju vieru. Na rozdiel od ľudí, čo pre svoju vieru trpeli za minulého režimu, Štefan nebol odsúdený, že je veriaci, ale že veril nesprávnym spôsobom. Tak si to aspoň mysleli jeho sudcovia. Podľa Skutkov apoštolov mal Štefan zvolať: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka (teda Ježiša Krista) stáť po pravici Božej“ (Sk 6,56). Treba povedať, že tí, čo súdili Štefana, boli tí istí predstavitelia židovstva, čo Ježiša odsúdili na smrť. Udalosť so Štefanom sa odohrala asi v r. 30, len dva roky po Ježišovej smrti. Nevieme presne, koľko Židov sa dalo za tie dva roky pokrstiť, ale mohlo ich byť veľa. V Skutkoch apoštolov sa píše, že krátko po Turíciach sa v Jeruzaleme dalo pokrstiť tritisíc ľudí (Sk 2,41). Veľkňazov a zákonníkov Štefan tak rozčuľoval, že v záchvate zúrivosti ho napokon nezákonne ukameňovali (zlynčovali).

Môžeme premýšľať o dvojakom prenasledovaní. Jedno je vonkajšie, druhé vnútorné. Jedno prichádza z politiky, druhé zvnútra náboženského spoločenstva. Stáva sa, že niektorí politici, ale aj bohatí ľudia vidia kresťanov ako nebezpečných. Vidia, že kresťania sa usilujú formovať spoločnosť podľa Ježiša a nie podľa ich záujmov. Vtedy prichádza k ubližovaniu, a nedialo sa to len v komunizme, deje sa to aj v kapitalizme. Prenasledovanie v rámci náboženskej komunity má iný dôvod. Štefan sa hlásil k židovskej tradícii, ale kriticky videl, že náboženstvo sa môže zvrhnúť. Na záver svojej reči pred veľradou povedal, že židovskí predáci často prenasledovali prorokov a napokon zavraždili Božieho spravodlivého (teda Ježiša).

Vieme dnes rozpoznať, v čom je problém? Bol to len problém Židov tých čias? Isteže nie. Náboženské komunity prirodzene potrebujú aj isté orgány, inštitúcie, ktoré posudzujú, čo je správne. Otázka je, ako to posudzujú. Ak niekto príde a povie, že k nemu prehovoril Boh, ľahko to môže byť blúznivec a čudák. Ak však pomáha ľuďom, najmä tým najnešťastnejším, a ľudí nezhromažďuje okolo seba ako fanúšikov, ale pomáha im nájsť dôveru v seba i Boha, ak im pomáha uzdraviť sa z nešťastia morálneho či sociálneho, mali by sme spozornieť a vážiť si to. Taký bol Štefanov prípad. Kázal o Ježišovi v synagógach a mimoriadne pomáhal chudobným, ale židovské úrady to nepovažovali za dôkaz pravovernosti. Vadilo im, že Štefan dával prednosť Ježišovi pred Mojžišom a evanjeliu pred vernosťou židovským pravidlám.

V našej cirkvi by nám to mohlo byť jasné – Ježiš má prednosť pred akoukoľvek inou autoritou a evanjelium vždy pred zákonom. Predsa to mnohým jasné nie je. Predvčerom v noci som krátko spomenul reč pápeža Františka pre ľudí vo vatikánskych úradoch, ktorú predniesol 21. decembra. Pápež hovoril, že sa nachádzame v kríze a jedným z jej znakov je pandémia. Povedal, že kríza samotná nie je zlo, ale situácia očisťovania. Spomenul, že v cirkvi je veľa hriechov, ale reagovať na ne nemáme ich pitvaním, ale rozlúčením sa s mentalitou, ktorá nás do hriechov priviedla. Cirkev potrebuje reformu. To však neznačí, že máme plátať staré šaty novými záplatami, ale cirkev máme vidieť ako Kristovo telo, ktoré ideme obliecť do nových šiat. Problémom v cirkvi sú podľa Františka tí, ktorí sa nepasujú s krízou, ale robia z krízy konflikt a hľadajú nepriateľov. Na záver pápež povedal: Spomínam si, čo hovorieval jeden svätý brazílsky biskup: „Keď sa venujem chudobným, hovoria o mne, že som svätý, ale keď sa opýtam, prečo je toľko chudoby, povedia, že som komunista.“ František myslel biskupa Heldera Camaru (spomenul som ho v kázni na 2. adventnú nedeľu) a nazval ho svätým, lebo „Boha naozaj pozná iba ten, kto prijíma chudobného“.

Je to odkaz aj pre nás, pre kňazov, pre všetkých. Kríza je dobrá, očisťuje, hľadanie nepriateľov je zlo. Znakom pravej viery je dvojaká láska: K Ježišovi a ľuďom uboleným, chudobným. Nech nás v tejto láske zachová sám Kristus, ktorý v nej zachoval sv. Štefana a posilňoval ho až do konca.