Homília - 24.12.2020

Celá sv. omša tu:

Mnohokrát som už vo svojom živote slávil polnočnú sv. omšu. Na niektoré z nich mi zostali silnejšie spomienky. Bol som ešte na strednej škole, keď sme prišli s kamarátmi miništrovať na polnočnú omšu do jezuitskej kaplnky v Piešťanoch. Ako to medzi chlapcami býva, tešili sme sa, že sú Vianoce, a kadečo sme rozprávali. Naše rečnenie prerušil hlas kňaza: „Prosím, buďte ticho!“ Pozrel som sa naňho, stál pri stole v sakristii a v očiach mal slzy. Zapamätal som si tú scénu, lebo som si odrazu uvedomil, že to, čo je pre jedných príjemnosť, zaujímavosť, je pre iných udalosť zásadného významu, v ktorej ide o život.

Ako môže ísť na polnočnej sv. omši o život? Iste, nejde v prvom rade o nebezpečie možnej choroby, o ktorej po celý rok počúvame. Temnota pandémie je reálna, nepríjemná, ale zároveň bežná udalosť. My ľudia sme smrteľní a s chorobami musíme počítať. Skutočný problém je, ak sa vedome pácha zlo, ak sa ubližuje nevinným, ak sa nedovoľuje žiť. Nie náhodou sa v túto noc číta v našich kostoloch text od proroka adventu, od Izaiáša, ktorý vidí temnotu zakrývajúcu mnohých ľudí. On dávno, pred r. 700 pred Kr., reagoval na situáciu v Izraeli, keď všetko smerovalo k tomu, že izraelské kráľovstvo zanikne. Prorok však nezostal zmeravený temnotou, ale vidí aj nástup svetla, ktoré prináša radosť a „láme palicu utláčateľa“. V ďalšej časti textu prorok spomína narodenie chlapca, ktorý raz bude vládnuť a dáva mu zvláštne mená: Zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja (Iz 9,3-4).

Príčinu skazy proroci videli v hriechoch ľudí. Zvlášť u tých, ktorí sami seba pokladali za národnú a náboženskú elitu, ale pritom intrigovali, ubližovali chudobným a ich nábožnosť bola úplne formálna. Treba pripomenúť, že v starom Izraeli sa oficiálne verilo, že skutočným kráľom Izraela nie je človek, ale Boh sám. V praxi však vedúce vrstvy na to nedbali a robili, čo im vyhovovalo. Preto prorok ohlásil príchod niekoho, kto sa narodí ako človek a Boh s ním bude celkom osobitným spôsobom. Evanjelium podľa Lukáša nadväzuje na slová proroka, keď o narodenom dieťati v Betleheme ústami anjelov hovorí: „Narodil sa vám v Dávidovom meste Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2,11).

V našej kultúre sme od narodenia tohto dieťaťa začali nanovo počítať roky, začali sme nový letopočet. Kto však to dnes takto prežíva, kto tomu naozaj verí, že mimo Ježiša, nášho Krista a Pána, sa žije v temnote, ale s ním vo svetle a nad nami je zlomená palica utláčateľa, nech je už tým ohrozením čokoľvek – hriech, zlí ľudia, zlá choroba či smrť? Pápež František v tradičnom predvianočnom príhovore pre kardinálov a biskupov vo Vatikáne dňa 21.12.2020 povedal, že „hlina, z ktorej sme utvorení, je otlčená, počmáraná a rozpukaná. A musíme sa snažiť, aby sa naša krehkosť nestala prekážkou ohlasovaniu evanjelia, ale miestom, kde sa ukazuje veľká láska“.

Miestom, kde sa ukazuje veľká láska, môžu byť naše rodiny, môžu to byť naše kostoly i naše priateľstvá. Ale nie formálne ako v tom starom Izraeli, keď mnohí žili len pre svoje pohodlie. A iste, nemôže ísť ani o sviatky a náboženstvo, ktoré sa prežíva najmä ako zvláštna prestávka uprostred bežných dní. Ten kňaz, ktorého som poznal v mojej mladosti, pôsobil verejne len asi tri roky. Ako mladý človek vstúpil do Spoločnosti Ježišovej a poslali ho študovať do Francúzska a Talianska. Keď skončil štúdiá, v našej vlasti bol už pri moci tvrdý proticirkevný režim. Presvedčili ho, aby sa zo zahraničia vrátil domov, že sa ničoho báť nemusí. Na hraniciach ho už čakali policajti a hneď ho zatkli. Z väzenia vyšiel po dlhých rokoch, dovolili mu robiť robotníka na stavbách. V r. 1968 sme ho spoznali, keď nastúpil do jezuitského kostola v Piešťanoch. O rok a niečo mu opäť zakázali verejnú činnosť a asi o dva roky záhadne zahynul pri autonehode. Vtedy pred 50 rokmi som ešte veľa o živote nevedel a nemohol som precítiť, čo pre pátra Michala znamenali Vianoce a polnočná sv. omša.

Po rokoch o tom všetkom stále rozmýšľam. Teším sa z Vianoc, aj z tej nálady okolo nich. Ale čoraz viac túžim po tom, aby sme našli svojho Krista Pána, ba sami sa ním stali, a podľa našej vnútornej sily a nášho svetla aby spoznali svojho pravého Pána aj ďalší ľudia. Prajem nám všetkým, aby sme vo svojom živote stretávali takých vianočných ľudí, ako bol pre mňa páter Michal. Azda viacerí z nás v túto noc vďačne spomínajú na podobných ľudí. Prajem nám všetkým, aby sme sa takými ľuďmi aj sami stali.