Homília - 20.9.2020

Celá sv. omša tu:

Naši politici na Slovensku nás učia veľkorysosti. Najmä voči ich vlastnému správaniu. Keď si kedysi náš najmocnejší politik kúpil obrovskú nehnuteľnosť v istom kúpeľnom mestečku, vysvetlil to dedičstvom jeho manželky po mamičke. Ďalší najmocnejší o pár rokov neskôr zadováženie financií na rozbeh strany vysvetlil vlastnou hlavou a pred pár dňami ďalší najmocnejší sa vrátil k vysvetleniu cez manželku, o ktorej peniaze sa vraj nestará. Znalec Sv. písma si povzdychne: „Moje myšlienky nie sú vaše a vaše cesty nie sú mojimi cestami“ (Iz 55,8).

Dnešné čítanie z evanjelia môže končiť podobným povzdychom. Majiteľ vinice potrebuje spracovať úrodu, a tak najíma robotníkov. Pri vyplácaní mzdy prekvapí rovnakou odmenou pre všetkých, hoci pracovali nerovnako. Konanie majiteľa zdá sa byť nespravodlivé. Na rozdiel od politikov nepochopiteľnú veľkorysosť však neprejavil voči sebe, ale voči robotníkom. Ak chceme porozumieť, o čom Ježiš hovoril, treba si pripomenúť úvodnú vetu z príbehu: „Nebeské kráľovstvo podobá sa hospodárovi“ (Mt 20,1). Nebeské, teda Božie konanie podobá sa takémuto nerozumnému hospodárovi.

Ježišovi nejde o narábanie so súkromným ani s iným majetkom, ide mu o nebeské kráľovstvo. Dnes tomuto pojmu veľmi nerozumieme. Keď sa má niekto moc dobre, občas počuť, že sa má „ako v raji“ alebo „ako v nebi“. Temer vždy sa pritom myslí na materiálny blahobyt, na to, čo sa ľudovým slovníkom vhodnejšie nazýva: „mať sa ako prasa v žite.“ Mať sa ako v nebi musí byť o niečom inom. V Ježišovom židovskom prostredí sa nebeské kráľovstvo najčastejšie chápalo ako politicky nezávislý Izrael s náboženskou vládou na čele. Ježišovi však nešlo o moc v Izraeli, a už vôbec nie o moc veľkňazov, farizejov a zákonníkov. Išlo mu o moc, ktorá by vychádzala z viery v Boha a pretvárala by spoločnosť tak, že vzťahy ľudí a ich správanie by boli ako v nebi. Čo si pod tým Ježiš predstavoval, nedá sa vysvetliť jednou vetou. Preto Ježiš o nebeskom kráľovstve hovoril rôznymi podobenstvami. Dnes sme počuli, že budeme ako v nebi, ak dokážeme byť voči sebe veľkorysí. Či aj v podarovaní peňazí? Možno, ale určite nie na prvom mieste. Na prvom mieste ide o strateného človeka. O takého, čo zlyhal, s ktorým sa už nepočíta, ktorý sa nevedel nájsť. S takým človekom sa nezjednáva, že „za koľko“, ani sa nesľubuje „spravodlivá“ odmena, strateným a okrajovým, tým, ktorí majú skúsenosť, že o nich nie je záujem, dáva sa pozvanie: Choďte aj vy do mojej vinice, aj vy patríte medzi nás.

Ježiš o nebeskom kráľovstve nielen rozprával, on ho predovšetkým žil. Priťahoval k sebe ako magnet rôzne stratené existencie. Tí, ktorí stratili zmysel a radosť zo života, ich pri Ježišovi znovu našli. Keď sa nad tým „nábožní“ pohoršovali, vysvetlil Ježiš svoje správanie napríklad podobenstvom o stratenom synovi a milosrdnom otcovi (Lk 15,11-32). Na kríži dal šancu na nebo aj ukrižovanému lotrovi. V týždni sme pri jednej sv. omši čítali z evanjelia o ženách, ktoré Ježiša sprevádzali pri hlásaní evanjelia. Bol tam prekvapujúci dodatok: „Boli s ním i niektoré ženy, ktoré uzdravil od zlých duchov a chorôb“ (Lk 8,2). Zamestnávateľ nemôže opakovane dávať rovnaké mzdy za nerovnakú prácu. Nabudúce by tí pracovitejší už neprišli. Boh však dáva rovnakú odmenu, a tí stratenejší a hriešnejší, keď prídu, často vo svojej radosti a vďačnosti predbehnú ostatných. O tom bola Ježišova prax nebeského kráľovstva, o tom má byť jeho pokračujúce konanie v cirkvi. Pápež František opakovane zdôrazňuje: Na začiatku viery v Boha, kresťanskej viery, nie je nejaké poučenie ani napomenutie, ale skúsenosť s Božou zachraňujúcou láskou. Taká skúsenosť podnecuje a pohýna. A cirkev má byť miestom tejto skúsenosti, tohto zažitia nezištného milosrdenstva, prijatia, odpustenia a povzbudenia k životu podľa evanjelia.

Čo bolo na začiatku našej viery? Kto nás prvý našiel a miloval? Niekedy sa dá povedať, že na začiatku boli pre nás rodičia. Ale nie vždy. Bývalý pražský kardinál Miloslav Vlk v jednom rozhovore povedal, že bol nemanželské dieťa a doma nezažil až tak veľa lásky, a azda aj preto ju hľadal a aj našiel v kostole, v cirkvi. Podobne hovorí viedenský kardinál Christoph Schönborn, ktorému sa rodičia rozviedli. Kresťania, ktorí zažili osobné zranenie a stretli sa s Božou zachraňujúcou láskou, sami vedia v Ježišovom mene zachraňovať. O to je smutnejšie, ak mal niekto šťastný štart do života a aj poctivú náboženskú výchovu, ale všetko si nechal len pre seba a svoje sebauspokojenie. Na začiatku mesiaca som mal meditáciu pre kňazov nášho dekanátu. Na záver som spomenul úlohu kňaza v cirkvi. Kňaz sa často prirovnáva k pastierovi. Ale čo to je, aká je jeho úloha? Sú tri možnosti. Prvá: Pastier ide pred ovcami, aby ich viedol. Druhá: Ide za ovcami, aby ich naháňal. Tretia: Môže ísť uprostred. Potom som položil otázku: Kde by sme sa najradšej videli? Jeden kolega zareagoval: Možno predsa len na konci. Ale nie, aby som naháňal, ale zbieral tých, čo sa unavili a odpadli na ceste.

Božie myšlienky a spôsoby sú naozaj iné ako naše. Dlho môžu byť nepochopiteľné, ale keď sa raz na ne naladíme a uveríme, Boh nám dá zažiť, ako pokračuje v nás a ako prináša radosť a uzdravenie.