Homília - 7.6.2020

Celá sv. omša tu:

Na jednom oltári v našom kostole možno vidieť hodnotné rezbárske dielo znázorňujúce Sv. Trojicu. Na obraze vidíme Boha Otca ako kráľa s korunou na hlave, Boží Syn je vyobrazený ako Ježiš na kríži a Duch sv. sa nad nimi vznáša v podobe holubice. Podobné obrazy možno nájsť vo viacerých mestách na tzv. trojičných stĺpoch; na nich Boží Syn zväčša nie je na kríži, ale sedí na tróne vedľa Otca. Na našom obraze sa mi najviac páčia Otcove ruky, ktorými pridržiava Ježišov kríž – akoby Syna aj v smrti pridŕžal a vinul k sebe.

Keď sa pozrieme na dnešné biblické texty, so znázornením Sv. Trojice v našom kostole najlepšie ladí dnešné evanjelium. Slová pochádzajú z 3. kapitoly Jánovho evanjelia a ohlasujú milosrdný Boží príklon k svetu: Boh miloval svet a jeho Syn neprišiel, aby svet odsúdil, ale aby ho zachránil. Záchrana i súd sa dejú cez vieru. Kto verí, je zachránený, kto nie, je odsúdený.

O svojich vzťahoch, postojoch a názoroch premýšľame zväčša pomocou obrazov. Slovo video pre snímanie obrazov pochádza z gréckeho pojmu idea čiže myšlienka. Idea a video, myšlienka a obraz sa prelínajú. Nikdy sa však celkom neprekryjú so skutočnosťou. Platí to pre tzv. materiálne veci a omnoho viac to platí pre Boha. Zobrazenie Boha v podobe bradatého kráľa, Ježišovej postavy a holubice odráža ľudské pokusy predstaviť si Boha. Takým pokusom je aj vyjadrenie, ktoré dnes počujeme v predspeve eucharistickej modlitby: „Ty so svojím jednorodeným Synom a Duchom Sv. si jeden Boh, si jeden Pán, nie ako jediná osoba, ale ako Trojica osôb jedinej božskej podstaty.“ Tento predspev odráža stáročné snahy presne vysloviť kresťanskú vieru v Boha. Prvýkrát sa týmto spôsobom vyjadril rímsky biskup Dionýz okolo r. 260, keď sa cítil povinný vyhlásiť, že Sv. písmo ohlasuje Trojicu, ale nie troch Bohov.

Čo najpresnejšie vyjadrovanie sa o Bohu bolo potrebné zvlášť v prvých storočiach kresťanstva, keď sa kresťanská viera šírila v prostredí gréckej kultúry a vzdelanejší kresťania sa pomocou vtedajšej filozofie pokúšali vyjadriť, v akého Boha veria. Presné formulácie (dogmy) nám pomáhajú „upratať si“ svoje predstavy o Bohu (najmä tomu, kto sa snaží intelektuálne porozumieť svojej viere), ale pre náš život má význam najmä osobná skúsenosť s Bohom. V antickom Grécku ľudia verili v mnohých bohov, ako to poznáme zo starých rozprávok a bájok. Niektorí filozofi sa postupne rozišli s primitívnou vierou v bohov a učili úcte voči jednému Bohu. Svojou úvahou dospeli k predstave Boha ako nadpozemskej sily a večného Rozumu, z ktorého všetko pochádza. Pre kresťanov to bola vítaná pomôcka, keď obhajovali svoju vieru pred pohanmi, ale Boh filozofov nebol ich Bohom.

Osobná skúsenosť s Bohom prišla zo židovského sveta. Zo Starého zákona je známy príbeh, ako si Izraeliti urobili obraz Boha v podobe zlatého býčka (Ex 32,1-6). Samozrejme, ten obraz nepokladali za samotného Boha, len si ho urobili na spôsob božských obrazov, ktoré poznali z Egypta. Predsa, tento pokus – hľadať útechu v obrazoch namiesto snahy počuť Boha a odpovedať mu – mal svoje neblahé následky. Dnešné prvé čítanie pripomína záver celej nešťastnej udalosti, keď sa Boh opätovne predstavuje ako „Boh milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný“ (Ex 34,6). Dnešný úryvok z Jánovho evanjelia potvrdzuje zjavenie zo Starého zákona, keď hovorí o Bohu, ktorý miluje svet a pred nikým nezatvára dvere, ledaže si niekto tie dvere sám zatvorí.

Stačí, že chodíme do kostola a dívame sa v ňom na naše obrazy Boha? Stačilo, že počas karantény sa niektorí ľudia dívali na sv. omšu prostredníctvom televíznej či počítačovej obrazovky? Zaiste, nestačí. Spolu s ostatnými ľuďmi vnímame svoju úzkosť z možného osamotenia, z ničoty, stratenosti. V tej úzkosti môžeme sa oklamať falošnou náhradou za skutočného Boha, za skutočnú lásku a milosť. Nepotláčajme v sebe potrebu záchrany, ale nehľadajme útechu v obrazoch! Niet horšieho hriechu ako urobiť si z Boha a jeho vzťahu k nám iba vec a pokúšať sa to mať ešte aj vo svojej moci. V tom bol ten hriech klaňania sa zlatému býčkovi.

Po dlhom čase mali sme pred týždňom opäť stretnutie kňazov nášho dekanátu. Rozprávalo sa aj o prežitej karanténe a zatvorených kostoloch. Niekto z kolegov chcel ospravedlniť znemožnenie účasti na sv. omši poukazom na skúsenosť z Japonska, kde zopár kresťanov prežilo bez kňazov a sv. omší asi 200 rokov. Jestvujú určité svedectvá, že sa to naozaj stalo v období medzi 17. a 19. stor. Poznamenal som, že ide o situáciu, ktorá je celkom ojedinelá a ťažko ju dávať za vzor, a potom, ak si tu niečo dať za vzor, tak je to existencia spoločenstva. Tí kresťania v Japonsku prežili, lebo si naprieč generáciami udržali spoločenstvo. Zostali v spojení s Bohom i v spojení navzájom. Zachovali si vieru, alebo krajšie – skúsenosť spoločenstva s Bohom, ktorý je sám Spoločenstvom.

Súbory na stiahnutie