Homília - 19.4.2020

Celá sv. omša tu:

Oslovil ma novinár z internetového časopisu, ktorý sa venuje otázkam spoločnosti, kultúry a životného prostredia. Píše článok o súčasnej pandémii a chce doň zapracovať aj názory zástupcov cirkví. Pýtal sa na zmeny v našom živote a na postoje veriacich ľudí. V prostredí niektorých protestantských kresťanov zachytil názory, že netreba dodržiavať nariadené predpisy, veď „Ježiš je náš doktor“ a „viera nás vylieči“. V mojej odpovedi som spomenul svoje skúsenosti. Osobne sa medzi našimi katolíkmi nestretávam s odmietaním rozumných zdravotníckych opatrení, ale čoraz častejšie sa kladú otázky, dokedy budeme sláviť bohoslužby v prázdnych kostoloch. Pri týchto otázkach nejde len o kostoly. Ide o nás, naše vzťahy, o konkrétne prežívanú blízkosť.

Na 2. veľkonočnú nedeľu sa pri bohoslužbách čítava evanjelium o Tomášovi, ktorý nechcel uveriť v Ježišovo zmŕtvychvstanie na základe rečí ostatných apoštolov. Doslova povedal, že chce vidieť Ježišove rany a chce sa ich dotknúť. Pri ďalšom Ježišovom zjavení Tomáš už nechýbal a Ježiš ho dvojako oslovil: Jednak ho vyzval, aby sa dotkol jeho rán a uveril, a potom mu pripomenul, že dobré je uveriť bez videnia. Vďaka tejto dvojakej výzve nie sme si možno celkom načistom, k čomu sme vyzvaní. Evanjelium nám neupiera právo na pochybnosti a uznáva, že nemožno veriť v Božie pôsobenie len na základe rečí iných ľudí. Ale zároveň zdôrazňuje, že viera nepochádza zo samotného videnia.

Vyjadrenie, že „verím len to, čo vidím“, znie sebavedome, ale dovolím si povedať, že aj primitívne. Lebo, čo sme vlastne schopní vidieť a čo porozumieť? Bežná skúsenosť dosvedčuje, že niekto sa díva na svet tzv. ružovými okuliarmi a iný zasa čiernymi, a známe sú aj ľudové výroky, aby sme sa nedívali na svet ako teliatko na nové vráta, teda bez pochopenia. Jednoducho, nie je vidieť ako vidieť a rozumieť ako rozumieť. V náboženskej viere nemôže ísť o naivnú vieru. Preto je správne, ak sa napríklad poďakujeme Bohu za nečakané uzdravenie z ťažkej choroby, ale nie je správne také uzdravenie priamo očakávať. „Viera nám dáva silu slúžiť, nie ignorovať rozumné ochranné prostriedky. Vďaka svojej viere môžeme „riskovať“ a obetovať sa ako zdravotníci, ošetrovatelia, pomocníci v núdzi – pri zachovaní primeranej ochrany – nie očakávať zázraky vo svoj prospech“, povedal som tomu novinárovi.

Čo chcel vlastne Tomáš vidieť, keď sa zaprisahal uveriť až po tom, ako uvidí? Nechcel vidieť Ježiša ako pekný obrázok, nepotreboval nejaký psycho-zážitok. Chcel vidieť rany, chcel sa dotknúť zraneného tela, ktoré je vyliečené. Nie v tom zmysle, žeby bolo zbavené svojich rán, ale vyliečené v tom zmysle, že rany sú ospravedlnené, potvrdzujúce Ježišov nárok reprezentovať Boha. To bola veľká téma prvých kresťanov, ktorí pochádzali zo židovstva. Doráňaný a ponížený služobník Boží nie je Bohom odvrhnutý, naopak, on je „kameň, čo stavitelia zavrhli, ktorý sa stal kameňom uholným“ (118. žalm). Tomáš chcel vidieť čiže poznať, že Boh naozaj koná cez ukrižovaného Ježiša. K takému poznaniu však naozaj nie je možné dospieť len samotným videním. Súčasne platí, že k záväznému poznaniu nedospejeme bez osobného vzťahu a blízkosti.

Čítal som úvahu nad myšlienkami veľkého filozofa 20. storočia, Martina Heideggera. Citovali ho v súvislosti s našimi pocitmi z tohoročných veľkonočných sviatkov. Heidegger sa raz vyjadril, že technika umožnila moderným ľuďom prekonať obrovské vzdialenosti, ale nedokáže zaistiť blízkosť. Práve blízkosť však patrí k Veľkej noci. Blízkosť, ktorá je možná len skrze vzťah. O tom je Tomášov príbeh. Viacerí ľudia, ktorí radi chodili do kostola, mi hovoria, ako každý deň sledujú prenos sv. omší z Vatikánu. Povzbudia sa, keď vidia a počujú pápeža Františka. Sám František však hovorí: „Kresťanská dôvernosť s Pánom je vždy komunitná. Dôvernosť ochudobnená o spoločenstvo, chlieb, cirkev, ľud a sviatosti je nebezpečná... Súčasná pandémia spôsobila, že komunikujeme, ale iba prostredníctvom médií.“ Potom sa vyslovil v tom zmysle, že „treba vyjsť z tunela, v ktorom sme sa ocitli, a vrátiť sa do spoločenstva, lebo cirkev, ktorá funguje virtuálne, nie je cirkev“ (homília v Dome sv. Marty, 17.4.2020). A tak premýšľam: Ak sú v kontakte s ľuďmi a ak sú v službe zdravotníci, sociálni pracovníci, vojaci, policajti, predavačky a ďalší, musíme si predsa aj my, naša cirkev, nájsť model, ktorý bude voči zdravotným ohrozeniam triezvy a zodpovedný, ale súčasne umožňujúci, aby sme boli navzájom v reálnom, nielen vo virtuálnom, umelom kontakte.

Súbory na stiahnutie