Homília - 5.4.2020

Príbeh Ježišovho umučenia v Matúšovom evanjeliu začína rozprávaním o poslednej večeri. Keď to prepojím s vlastnou skúsenosťou, vynárajú sa mi spomienky na posedenia s blízkymi ľuďmi, na tých, s ktorými ma spájali spoločné ideály, túžby, plány ako porozumieť sebe a svetu, ako svet i seba zmeniť k lepšiemu, ako aktualizovať a žiť svoju vieru. Často som mal s tými ľuďmi pocit, že sme nielen spolu, ale aj pre seba a za seba navzájom, že si dávame takpovediac svoje telo a krv. Za dlhé roky ma neobišli ani skúsenosti, že niekto zradí, zaprie či jednoducho prespí rozhodujúcu udalosť. A keď sa ide „s kožou na trh“, že sa nájdu aj ľudia, čo sa cítia byť majiteľmi moci a chcú súdiť a odsúdiť. Pred svojím súdom sa možno nepotíme krvou, ale budí nás to ako zlý sen, privoláva choroby a unavuje. Naši sudcovia radi označujú to, čo pokladáme za svoje najsvätejšie, našu vieru, naše svedomie, za rúhanie. A potom nás posunú ďalej, k tým, čo majú prostriedky ich odsúdenie previesť do konkrétnej podoby, či už to má podobu smrti, väzenia, ohovorenia alebo sociálneho odstavenia a poníženia. Spoliehanie sa na priazeň verejnosti zväčša sklame. Z obdivovaných sa ľahko stávame nepotrební a prekážajúci. Osobná krížová cesta môže mať viacero podôb. Padáme nielen pod ťažkým drevom, ale aj pod depresívnymi myšlienkami, vedomím nepochopenia, opustenosti, sklamania zo seba, z iných, často i z Boha samého. Vtedy sú nám rezignácia a zúfalstvo bližšie ako akékoľvek iné pokušenia. Zomrieť sa dá len raz, ale na akom kríži – to vopred nevieme.

V Matúšových pašiách sa na rozdiel od ostatných evanjelií spomína nielen Ježišova, ale aj Judášova smrť. Keď Judáš videl, že veľkňazi a ďalší zástupcovia židovského spoločenstva odsúdili Ježiša na smrť, prišiel za nimi a vrátil im peniaze za zradu. Evanjelium spomína, že bol pohnutý ľútosťou. Keď od vedúcich predstaviteľov zažil pohŕdanie a nezáujem, odišiel a obesil sa. Cítil sa opustený, zradený a ponížený (Mt 27,3-10). Ježiš bol takisto sám, opustený, zradený a ponížený. Na rozdiel od Judáša však nezomiera so skúsenosťou seba-zrady či seba-popretia. Podobne ako Judáš cíti sa opustený aj Bohom, a tak sa modlí: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Sú to začiatočné slová 22 Žalmu. Ten začína voči Bohu výčitkami, ale končí chválospevom na Pána, ktorý neopovrhuje úbožiakom a vypočuje toho, kto volá o pomoc.

V súčasnosti vládne medzi ľuďmi strach z choroby, na ktorej niet lieku, a z následnej možnej smrti. Vymýšľajú sa všetky možné (azda i nemožné) opatrenia, ako šíreniu choroby zabrániť. Ktosi pred pár týždňami položil na margo našej situácie otázku (nielen situácie s aktuálnou nákazou, ale tej s našou civilizáciou): Chceme žiť alebo prežiť? Odpoveď si dal v tom zmysle, že civilizácia súčasnej konzumnej spoločnosti je o prežívaní, nie o živote. Kto chce žiť, rozmýšľa a koná tak, že počíta so smrťou. Neprivoláva ju, ale žije tak, že prípadná smrť neoberá život o jeho zmysel. Kto chce prežiť, však smrť vnímať odmieta, chce sa tváriť, že nejestvuje.

Neusilujme sa o prežívanie, usilujme sa o život! Nevzdávajme sa a nezomierajme z ľútosti na sebou, žime a zomierajme pre to, čo nosíme ako najsvätejšie tajomstvá svojho srdca. Žime a zomierajme ako Ježiš z vernosti svojmu ideálu, svojej viere a svojmu Bohu. Nech nám k tomu pomôže slávenie dnešnej Kvetnej nedele!

Súbory na stiahnutie