Dnes je 04.07.2020    meniny má: Prokop Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 15.3.2020

3. pôstnanedeľa (A)
Jn 4,5-42
Autor: KM

Niekoľko generácií na Slovensku nezažilo vojnu. Teraz máme opatrenia trochu ako vo vojne. Nemáme zakázané vychádzať z domu, ale stále sa nám pripomína, že kdekoľvek nás to môže trafiť. Najlepšie je ísť do krytu. Nemusíme pod zem, máme len zostať doma... Skutočná vojna je o inom, ale neviditeľný nepriateľ v podobe smrtiaceho vírusu je dosť nepríjemný.

Môže byť toto nešťastie, ktoré prežívame, znamením od Boha? Niektorí kresťania šíria názor, že ide o trest Boží za hriechy dnešného sveta. Iní pripomínajú, že je to varovanie, aby sme sa polepšili. Nemyslím, že Boh nám dáva takéto odkazy. Ale určite nás vyzýva, aby sme skúmali znamenia čias, snažili sa porozumieť udalostiam a pýtali sa, čo pre nás znamenajú. V tom zmysle sú tieto udalosti výzvou od Boha.

Na 3. pôstnu nedeľu čítame z Jánovho evanjelia rozprávanie o stretnutí Ježiša s istou samaritánskou ženou. Na prvé počutie nejde o nejakú dramatickú udalosť. Ježiš, unavený z cesty, zastaví sa pri obecnej studni, kam príde jedna žena a rozpráva sa s ňou. V skutočnosti ide o udalosť, ktorá nás stavia pred otázku, čo potrebujeme na svoje prežitie. Najprv sa zdá, že je to len obyčajná voda. V suchých krajinách Blízkeho východu sa osobitne cenili studne so skutočným prameňom. O takom sa hovorilo, že dáva „živú vodu“. V priebehu rozhovoru sa Ježiš predstaví ako darca živej vody. A naviac, kto prijme jeho dar, otvorí sa v ňom samom prameň vody, ktorá ho napojí navždy. Od vody sa rozhovor posunie k partnerským vzťahom. Ježiš sa pýta na ženinho muža a ona vraví, že niet o čom. Keď žena zbadá, že Ježiš do nej vidí, prejde v reči na náboženstvo. Ako keby sme my povedali, že patrí sa chodiť do kostola. Otázka je len do ktorého. V tejto časti rozhovor vrcholí Ježišovou výpoveďou, že nastáva hodina, keď sa už nebudeme klaňať Bohu v jednom či druhom kostole, na horách alebo v meste, ale „v Duchu a pravde“. Jánovo evanjelium ešte spomína, ako žena ocenila, že Ježiš jej povedal všetko, čo porobila; následne za ním priviedla mnoho ľudí z mesta, ktorí uverili v Ježiša čiže v jeho mesiášske poslanie.

Pri udalostiach, o ktorých čítame v Jánovom evanjeliu nikdy nejde o holé (historické) fakty, ale o udalosti, v ktorých Ježiš koná alebo rozpráva tak, že cez neho možno zažiť zjavenie od Boha. Podnetom, aby sme sa pýtali na možné zjavenie, je nejaký vyrušujúci moment. V tomto príbehu je to samotná potreba uhasiť smäd, potom okolnosť, že ide o rozhovor cudzieho muža s cudzou ženou na verejnosti (čo bolo vtedy nepredstaviteľné), a dotknutie sa rany – v tomto prípade nezvládnutých vzťahov tej ženy k mužom. Aby sa niečo, nejaká udalosť stala znamením od Boha, žiada si to vyrušenie z normálneho stavu. V tom vyrušení najprv riešime materiálne veci – mať čo piť a jesť, neochorieť a pod. Potom však riešime vzťahy – som sám alebo s niekým, a o čo ide, o aký vzťah. A potom aj náboženstvo. Či sa modliť podľa nejakého rituálu, nejakej tradície – židovskej, samaritánskej, moslimskej či kresťanskej. A tá kresťanská? To je pre nás asi dosť vyrušujúca otázka: Vieme vôbec, čo to je klaňať sa Bohu „v Duchu a pravde“?

V zásade ide o to, čo nazývame viera, ale naozaj viera. Taká, ktorá v človeku prúdi z jeho vlastnej studne, z jeho vlastného obdarovania, vnútorného zažitia Boha. Že človek neblúzni a nenamýšľa si, o tom môže svedčiť schopnosť komunikovať o tejto skúsenosti s inými (ako Samaritánka). A tiež schopnosť neostať smutný, napríklad z toho, že nemáme k sebe muža (ženu), ktorý(á) by bol(a) naozaj naším človekom. Máločo je pre nás také dôležité ako to, či sme zdraví a či máme pri sebe ľudí, ktorí nás majú radi, ale napokon nás zachraňuje to, že už nečakáme, nežobroníme o zdravie ani o lásku, ale dávame zo svojej studne, ktorá sa v nás otvorila. Takto poeticky nám to približuje Jánovo evanjelium.

V týchto dňoch sme sa ako cirkev na Slovensku prestali vidieť na verejných bohoslužbách. Minulú nedeľu som citoval Andreu Riccardiho, že naša vzájomná služba a spätosť nám pomáhajú prežiť a že kostoly nie sú miesta rizika, ale Ducha. To stále platí, ale jedna vec je organizovať zhromaždenia, na ktorých sa môžu ľahko šíriť vírusy, iná nechať kostoly otvorené na povzbudenie, a ešte celkom iná je možnosť stať sa chodiacim kostolom. Takým kostolom sú dnes všetci lekári, zdravotníci, vodiči, predavačky, policajti, kňazi, politici obecní i štátni, všetci tí, ktorí napriek riziku slúžia a zachraňujú.

Benediktínsky mních, spirituálny autor a náš priateľ, brat David Steindl-Rast, sa raz vyslovil, že vojnové roky, v ktorých veľa jeho kamarátov prišlo o život na fronte alebo počas bombardovania, boli preňho rokmi najvyššej životnosti. Vysvetlil to tak, že vždy, keď sa ocitneme v nebezpečenstve života, o to viac vzplanie živosť (vychutnanie si života), lebo musíme žiť v prítomnosti. Miera živosti sa meria tým, že sa nemôžeme upínať k minulosti ani snívať o budúcnosti, ale žiť naozaj teraz. A vtedy môžeme žiť živo a radostne napriek všetkému. (Ich bin durch Dich so ich. Lebenswege, Münsterschwarzach 2016, 44.)

Naozaj, sme trochu ako vo vojne. Nech nám to pomôže žiť, zažiť život tak, ako to skúsil brat David!

Homília - 29.6.2020

Sv. Peter a Pavol, apoštoli
Sk 12,1-11
Autor: KM

Homília - 28.6.2020

13. nedeľa cez rok (A)
Mt 10,37-42
Autor: KM

Homília - 19.6.2020

Najsv. Srdce Ježišovo (A)
Mt 11,25-30
Autor: KM

Homília - 14.6.2020

11. nedeľa cez rok (A)
Mt 9,36-10,18
Autor: KM

Homília - 11.6.2020

Kristovo Telo a Krv (A)
Jn 6,51-58
Autor: KM

Homília - 7.6.2020

Najsv. Trojica (A)
Jn 3,16-18
Autor: KM

Homília - 31.5.2020

Zoslanie Ducha Svätého
Sk 2,1-11
Autor: KM

Homília - 24.5.2020

7. veľkonočná nedeľa (A)
Sk 1,12-14
Autor: KM

Homília - 21.5.2020

Nanebovstúpenie Pána (A)
Mt 28,16-20
Autor: KM

Homília - 17.5.2020

6. veľkonočná nedeľa (A)
Sk 8,5-8.14-17
Autor: KM
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | ..
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7