Homília - 15.12.2019

Keď počúvame o biblických prorokoch, môžeme si ich predstaviť ako takýchto folkových muzikantov. Aj proroci boli básnici, občas svoje výpovede tiež sprevádzali spevom, niektorí – ako čítame vo Sv. písme – dokonca inscenovali dramatické akcie. Rozdiel bol v tom, že proroci sa cítili byť hovorcami Boha, priam nútení hovoriť v jeho mene. Tak vystupoval aj prorok Izaiáš, z ktorého knihy v advente najčastejšie čítame. Dnes od neho nepočúvame kritiku, ale výzvu k radosti. Keď hovoril, že radovať sa bude vyschnutá zem, myslel na rezignované židovské spoločenstvo. Kým nastane pozitívny obrat, prorok žiadal posilňovať zoslabnutých a dodávať nádej úzkostlivým. Ten obrat sa mal spoznať podľa toho, že umlčaní budú kričať od radosti, nemohúci sa rozhýbu, stratení sa vrátia domov, nešťastní budú zaplavení radosťou.

Ako sme si povedali po minulé nedele, proroci sa neprihovárali len svedomiu jednotlivých ľudí, neučili len zvládať osobné traumy a tiesne, ale prihovárali sa celému spoločenstvu a učili ľudí vidieť, čo môžu urobiť, aby vo svojom prostredí pomohli presadiť Božie prisľúbenia. Zaiste, proroci sa prihovárali svedomiu jednotlivého človeka, ale tak, aby každý spoznal svoje poslanie v rámci spoločenstva. Otázky, ktoré si dávame pri spytovaní svedomia a pri sv. spovedi, sa netýkajú ostatných len vtedy, ak sa pýtame, či robíme dobre alebo zle svojim blížnym, ale aj vtedy, ak sa pýtame, ako sa modlíme, ako počúvame Boha a ako sa ním nechávame viesť. Moderný svet najradšej vytláča všetko náboženské len do súkromia, kde si môže každý veriť, čo sa mu chce. Dobre, verím si a žijem podľa svojho... Ale ako si potom overím, že je to pravdivé a že to má nejaký zmysel, ak sa moja viera neprejavuje vo svete – vo svete mojej rodiny, mojich priateľov i v tzv. veľkom svete? Prorok Izaiáš učil ľudí, aby sa nezľakli Asýrčanov a počkali na Boží zásah, keď bol Jeruzalem obľahnutý vojskom a čakal na svoju porážku: Nepríde porážka a kvílenie, ale zaplaví vás radosť a plesanie! V knihe proroka Izaiáša nájdeme správu o oslobodení Jeruzalema v 36. a 37. kapitole hneď po predpovedi radosti.

Kto sú dnes naši proroci? Alebo poznáme niekoho, koho by sme označili za nášho hovorcu? Niekoho, kto by vyspieval, vybásnil, vyslovil naše pocity a skúsenosti, naše obavy a nádeje? Nehľadáme ľudí, ktorí budú predpovedať počasie alebo budú radcami pri kúpe pozemku či ponúknu nám liek na nejaké choroby. Hľadáme ľudí, ktorí by zo svojej viery a bázne pred Bohom kritizovali, varovali a najmä posilňovali a tešili. Z viery a bázne pred Bohom – lebo kto kritizuje len zo seba a za seba, zväčša len moralizuje, a kto len zo seba a za seba potešuje a povzbudzuje, často len fantazíruje či priam zavádza. Že niekto hovorí v mene Božom a nielen za seba, spoznáme cez modlitbu, rozhovor a konanie spoločenstva. Preto je také dôležité, že sa spolu počúvame, spolu modlíme, že sa jeden druhému spovedáme, že sa spolu posilňujeme.

Dňa 2. decembra tohto roku zomrel teológ Johann Baptist Metz. Dlhé roky bol profesorom v nemeckom meste Münster. Patril k najväčším mysliteľom katolíckej cirkvi za ostatných 100 rokov. Pred niekoľkými rokmi sme ho mohli osobne zažiť na univerzite vo Viedni. Keď mal 16 rokov, patril k chlapcom, ktorých nemecká vláda ako najmladší ročník poslala na jar roku 1945 na front. Jednej noci po útoku angloamerických vojsk zahynuli všetci chlapci z Metzovho útvaru v počte asi 200. Johann to náhodou prežil. Odvtedy sa zaoberal otázkami, ako možno byť kresťanom, kňazom a teológom zoči-voči utrpeniu nevinných ľudí: Prečo to Boh dopúšťa? Ako sa mohol uprostred kresťanskej Európy zrodiť pohanský nacizmus a holokaust? Čo máme urobiť, aby sme sa postavili na stranu prenasledovaných a chudobných? Odmietal predstavu o pokroku, ktorý zabúda na obete dejín, a odmietal náboženstvo, ktoré vedie len k zaoberaniu sa sebou samým. Také náboženstvo nazýval malomeštiackym. Pravú vieru označoval za mystiku otvorených očí, ktoré vidia utrpenie a vedú človeka k tomu, aby sme sa Bohu ponúkli za jeho spolupracovníkov pri premáhaní nespravodlivostí a krívd vo svete.

Ponúknime sa aj my zo svojej bázne a viery. Oceňme našich bratov a sestry, ktorí hovoria aj za nás, ktorí povzbudzujú oslabených a unavených medzi nami. A pri predvianočnom pokání nezaoberajme sa len sami sebou, ale skúsme sa na seba pozrieť ako na členov spoločenstva, ktoré kráča touto obcou, týmto mestom, týmto svetom – aby s Božou pomocou prinieslo svetu radosť a plesanie.