Homília - 9.12.2019

Úradne sa dnešný sviatok nazýva Slávnosť Panny a Matky Božej Márie počatej bez dedičného hriechu. Ide teda o Máriino počatie jej rodičmi, o počiatok jej života. Nejde o počatie Ježiša a už vôbec nie o predstavu, že Mária počala bez hriechu, lebo je svätá, a všetci ostatní sme počatí nesväto, lebo naši rodičia a my sme hriešni. Po tomto vysvetlení nemusíme ešte rozumieť, čo sa dnes slávi, lebo som spomenul ďalší ťažký pojem, a to dedičný hriech. Navyše, aj slávnostne pomenovania Márie – Panna a Matka Božia – nie sú každému pochopiteľné.

Akú oporu má dnešný sviatok vo Sv. Písme? Počuli sme prvé čítanie z knihy Genezis. Pán Boh sa pýta človeka, prečo sa pred ním skrýva, ten sa priznáva, že jedol zo stromu, z ktorého jesť mal zakázané. Potom sa muž vyhovoril na ženu a ona na hada. Pán Boh sa hada na nič nepýta, ale rovno ho prekľaje a odsúdi. V tom odsúdení hada sa hovorí o nás všetkých. Boh ohlási, že ustanovuje nepriateľstvo medzi hadom a ženou, a to sa bude týkať aj celého potomstva.

Samozrejme, rozprávanie z knihy Genezis je rečou rozprávky, odborne to nazývame mýtus alebo bájka. Keď je niečo rozprávka alebo bájka, to ešte neznamená, že ide o výmysel. Naopak, často ide o najkrajšie vyjadrenia v našom živote. Kedysi, keď sa mali ľudia radi, písali si básne. Báseň niekto napíše aj vtedy, keď trpí a tiež, keď sa teší. Báseň, rozprávku a mýtus používame na vyjadrenie toho, čo chceme rozumieť, ale nedá sa to vyjadriť tak jednoducho, ako keď povieme, že niečo je čierne alebo biele alebo červené. Rozprávaním – mýtom o prvých ľuďoch, ktoré poznáme z Biblie, chceli ľudia pred tisícročiami vyjadriť, kto sme, kto je človek. Pýtali sa, či žiť človeku na zemi je šťastie alebo nešťastie. Je to dobré, aj svet je dobrý, ale čosi tu nefunguje, čosi sa pokazilo. Rozporuplnosť jestvovania vyjadrili práve rozprávaním o zlyhaní prvých ľudí. V zásade ide o zlyhanie každého človeka. Je to dedičné. Týka sa to každého.

Rozprávanie o prvých ľuďoch v Biblii je prastaré. Pojem dedičný hriech je mladší. Je to pojem, ktorý zaviedla kresťanská teológia, aby vyjadrila stav každého človeka. Pre každého je život dar Boží, a to je dobré, ale my sa nerodíme ani dobrí ani zlí. Táto „nijakosť“ je dedičný hriech. Kto sa prihlási k zlu, je zlý. Kto sa prihlási k dobru, je dobrý. Kto sa neprihlási k ničomu, je nijaký, je prázdny, a to je ten dedičný hriech.

Kde sa však máme prihlásiť, na akom úrade, v akom kostole, že nechceme byť nijakí, že nechceme žiť v dedičnom hriechu? Nemusíme ísť nikam, stačí sa spýtať: Kto sa ku mne hlási, kto sa o mňa zaujíma, alebo aj, kto mňa má rád? Vtedy spoznáme ako ten skrývajúci sa Adam, že Boh je ten prvý, kto nás hľadá, kto sa k nám hlási. A môžeme hneď dať Bohu aj odpoveď: Prijmi ma, odpusť mi, a tiež: Bože, ďakujem ti. Kresťanstvo je vlastne náboženstvo, ktoré ohlasuje, že sa to takto deje. Najprv sa Boh hlási, potom my. Hlásime sa k nemu vďaka Ježišovi.

Akú úlohu v tom všetkom má Mária, Ježišova matka? Stala sa obrazom človeka, ktorý dáva Bohu správnu odpoveď. Počuli sme to z evanjelia: Som služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova (Lk 1,38). Kedy dáva kresťan takúto odpoveď Bohu? Vtedy, keď prijíma krst čiže zasväcuje sa Bohu skrze Krista, svojho Pána. A zaiste, keď zotrváva v tomto zasvätení. Mária nepotrebovala prijať krst, aby sa zasvätila Kristovi. Stala sa mu zasvätená tým, že sa stala jeho matkou. Boh sa na ňu takto – ako na nepriateľku diabla (zla) a svoju dcéru či priateľku díval už pri jej počatí. Jedna františkánska teologická škola to okolo r. 1300 nazvala nepoškvrneným počatím. V 18. stor. z toho vznikol sviatok a v 19. stor. dogmatické vysvetlenie, ktorému v našom storočí už málokto rozumie.

Nerozumejú najmä tí, čo už nečítajú básne, ktorí sa nepýtajú, čo je zlé a čo dobré, ktorí sa nepýtajú, kto sa o nich zaujíma, kto ich má rád. My sa pýtame a spievame. Tak, ako vieme najkrajšie: Celá krásna si, Mária, v tebe škvrny nijakej niet. Napokon, je to aj o nás: A keď život náš sa skloní, veď nás ta, kde Syn tróni (JKS 332).