Dnes je 18.11.2019    meniny má: Eugen Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 2.11.2019

Všetkých verných zosnulých
Mt 25,1-13
Autor: KM

Páči sa mi úradné cirkevné pomenovanie dnešného dňa: Spomienka na všetkých verných zosnulých. Áno, na neverných sa vlastne nedá spomínať. Možno si povieme, že aj za tých neverných by sme sa mali modliť. Určite, modliť sa treba, a najmä za hriešnikov. Keď sa však dnes hovorí, že spomíname na verných zosnulých, nemyslí sa na vernosť či nevernosť v medziľudských vzťahoch, ale na vernosť a nevernosť voči Bohu. Vo vzťahu k Bohu platí v tomto prípade to definitívne buď-alebo; buď si s ním alebo bez neho. Nie preto, že Boh nechce, ale preto, že človek sa pred ním celkom uzavrie.

Či niekto z nás sa pred Bohom naozaj celkom a navždy uzavrie, nevieme. Vieme, kto nechodí do kostola, kto nejaví záujem. Nemôžeme však vedieť, kto v hĺbke svojho srdca je naozaj, až do posledného dychu pred Bohom uzavretý, proti nemu sa staviaci. Z Lukášovho evanjelia poznáme rozprávanie o Ježišovej smrti, keď spolu s ním na krížoch zomierali ďalší dvaja muži. Známi sú pod označením „lotri“. Jeden z nich sa mu posmieval a rúhal, druhý ho však napomenul a Ježiša oslovil s prosbou: Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva (Lk 23,39-43). Tomuto lotrovi sa od Ježiša dostalo uistenia, že ešte ten deň bude s Ježišom v raji. Či ten prvý, ktorý sa rúhal, však naozaj až do konca bol pred Bohom uzavretý, nevieme.

V evanjeliu, ktoré sa číta na dnešný deň, spomínajú sa svadobné družičky, pred ktorými sa dvere na svadbu zatvorili. Dokonca si museli od Pána vypočuť odkaz: nepoznám vás. Prečo toľká prísnosť? Keď cirkev dáva tento príbeh čítať na dnešný deň, vlastne prirovnáva smrť človeka ku vstupu na svadbu. To je pekné. Nevojdeš do tmy, ale do svetla. Pravda, to svetlo musíš mať aj vo svojej lampe. Vo svojom srdci, vo svojom živote. Aby lampa svietila, musí byť živená zdrojom, čo v starom svete nebol elektrický prúd, ale olej. Olej tu znázorňuje vlastný záujem, iniciatívu, asi aj to, čo označujeme za hlavné čnosti: vieru, nádej, lásku. To sa naozaj nedá požičať alebo od iného kúpiť.

Opäť, príbeh nám nepovie, či dvere pred tými nešťastnicami zostali zavreté navždy. Príbehy sú len príbehy. Cítime však, že sa nás dotýkajú, že nám pomáhajú podívať sa na život z iného konca. Pomáhajú nám pýtať sa, čomu som otvorený, na koho nasmerovaný. Málokto sa opováži pochváliť: Žijem pre Boha. Možno však stačí aspoň túžba žiť pre niečo pekné. A nemusia to byť len pekné bankovky alebo pekné dievčatá. Pekný by mal byť najmä vlastný život. Ak sa človek zobudí a neskoro zbadá, že nemá olej do lampy, je v dosť hlúpej situácii. Kto však chce zostať voči vlastnému životu natrvalo hlúpy? Lotra vedľa Ježiša na kríži nebolo treba zobúdzať. Kričal, nadával a rúhal sa od bolesti. Azda aj nad vlastným životom. Kto sa však potrebuje rúhať až do zadusenia?

Hovorieva sa, že smrť je definitívna. Aj v tom zmysle, že po smrti sa už nedá polepšiť. V stredoveku, keď o tom ľudia premýšľali, si však uvedomili, že ľudia sú málokedy jasne dobrí alebo zlí. A tak cirkev začala hovoriť o očistci, akejsi prechodnej fáze, počas ktorej sa Bohom omilostený človek pripravuje na vstup do neba. Problém stredovekého kresťana bol v tom, že si očistec predstavoval príliš materiálne. Asi ako čakáreň u lekára, kde každého niečo bolí a každý svoj pohľad upiera na dvere, kedy sa preňho otvoria, a sestrička – anjel ho vpustí dnu, kde ho vyliečia. Predstavovali si to tak, akoby sa ten očistec dal fyzikálne merať či dokonca hmatateľne predplatiť. V tom sa naši predchodcovia mýlili, mali však pravdu v tom, že život je málokedy čiernobiely a Boží súd nie je nemilosrdný. 

Známa omšová pieseň na dnešný deň vychádza zo starých predstáv: Bože, vyslyš prosby naše, ktoré ti predkladáme, za umrelých drahé duše s vrúcnosťou si žiadame: Zhliadni na ich trápenie a bolestné vzdychanie. Zmiluj sa nad všetkými a do nebies ich prijmi (JKS 462). Túto pieseň už nespievame s úzkosťou a strachom nad osudom našich zomrelých. Nebojíme sa, že sú v ohni, ktorý je temer ako peklo. Skôr sa nazdávame, že stále patríme k sebe. Boh a my, my a naši zomrelí, a to aj hriešni. Myslíme a modlíme sa za seba navzájom.

Pravidelne sa modlím k Bohu za svojich drahých, ktorých som za života miloval, hovorí pápež František. A viem, že aj oni sa modlia za mňa. Život niekedy prináša mnohé problémy a vtedy prosím svojich príbuzných, ktorí sa už stretli s Pánom, o pomoc. Tento vzájomný vzťah je ako vlnobitie – prúdi raz jedným, potom opačným smerom. Toto vlnobitie nie je nebezpečné, naopak. Umožňuje nám podívať sa na život i na smrť z iného konca, na aký sme boli zvyknutí. Nenecháva naše dvere uzavreté a klope na ne, až sa otvoria.

Homília - 17.11.2019

33. nedeľa cez rok (C)
Lk 21,5-19
Autor: KM

Homília - 10.11.2019

32. nedeľa cez rok (C)
Lk 20,27-38
Autor: KM

Homília - 3.11.2019

31. nedeľa cez rok (C)
2 Sol 1,11-2,2
Autor: KM

Homília - 2.11.2019

Všetkých verných zosnulých
Mt 25,1-13
Autor: KM

Homília - 1.11.2019

Všetkých svätých
Mt 5,1-12
Autor: KM

Homília - 27.10.2019

Deň reformácie; Veľký kostol ev. a. v., Bratislava - Staré mesto.
Sk 15,1-12
Autor: KM

Homília - 27.10.2019

30. nedeľa cez rok (C)
Lk 18,9-14
Autor: KM

Homília - 20.10.2019

29. nedeľa cez rok (C)
Lk 18,1-8
Autor: KM

Homília - 13.10.2019

28. nedeľa cez rok (C)
Lk 17,11-19
Autor: KM

Homília - 6.10.2019

27. nedeľa cez rok (C)
2 Tim 1,6-8.13-14
Autor: KM
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | ..
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7