Homília - 11.11.2018

Sv. Martin

Mt 25,31-40

Autor: Karol Moravčík

Dnes si v Bratislavskej arcidiecéze, a tiež u nás, v Borinke, pripomíname sv. Martina. Náš pôvodný kostol bol totiž zasvätený sv. Martinovi a r. 1900 bol rozšírený a zasvätený Božskému Srdcu Ježišovmu. Sv. Martin je v našom kostole vyobrazený dvakrát: na okne vedľa oltára a na obraze pod chórom. Na okne je zobrazený s húskou, na obraze na koni. Obraz s húskou sa vzťahuje k starej legende, že Martin nechcel byť biskupom, a keď ho ľudia predsa zvolili, schoval sa na nejakom gazdovskom dvore, a keď ho nemohli nájsť, husi ho prezradili svoje gáganím. Legenda s obrazom na koni je známejšia. Martin pochádzal z vojenskej rodiny, sám sa stal ako mládenec rímskym vojakom a neskôr dôstojníkom. Keď slúžil v meste Amiens, pri mestskej bráne stretol mrznúceho žobráka a podelil sa s ním o svoj vojenský plášť. V noci sa mu prisnil sen, v ktorom videl Ježiša oblečeného do polovice jeho plášťa a počul hlas: Týmto plášťom ma zaodel Martin, ktorý sa pripravuje na krst. Pokrstiť sa dal ako 18-ročný. Hoci niektorí tvrdia, že po krste z armády odišiel, podľa hodnoverných svedectiev zostal vo vojsku do svojich 40 rokov. V r. 371 stal sa biskupom vo francúzskom meste Tours. Bola to doba, keď rímski cisári už podporovali kresťanstvo, ale väčšina ľudí bola stále pohanská.

Na sviatok sv. Martina čítame pri bohoslužbe texty zo Sv. písma, ktoré sa mi veľmi páčia. Prorok hovorí o poslaní, na ktoré ho povolal Boh. Toto poslanie spočíva v prinášaní radosti, uzdravenia a slobody. Evanjelium dnes spomína podobenstvo o poslednom súde. Bol som nahý a priodeli ste ma, hovorí okrem iného Boží Sudca v Ježišovom rozprávaní. V martinskej legende hovorí to isté Ježiš inými slovami: Týmto plášťom ma zaodel Martin, ktorý sa pripravuje na krst. Boh nás povoláva, aby sme uzdravovali, oslobodzovali, prinášali radosť. Najmä tým, ktorí sú na tom najhoršie. Chápeme, že toto je náboženstvo, že toto je kresťanstvo, toto je cirkev?

Mám obavy, že náboženstvo je pre nás všeličo, ale že je pre nás slobodou, radosťou, uzdravením, to asi povie málokto. Ja áno, napriek všetkému. Žiaden iný dôvod pre náboženstvo byť nemôže. Určite nie strach, ani zvyk, ani zákon. Minulú nedeľu sme z Markovho evanjelia čítali, že Ježiš po privítaní na Kvetnú nedeľu narobil rozruch v jeruzalemskom chráme, a potom mal hádky s veľkňazmi a zákonníkmi. S jedným z nich sa prekvapujúco zhodol na tom, že najdôležitejšie je myslieť a žiť lásku k Bohu a ľuďom. Keď sa pozrieme do Matúšovho evanjelia, tam sa po Kvetnej nedeli takisto spomínajú spory s politickými a náboženskými predstaviteľmi židovstva a ako vrchol Ježišových vyjadrení sa uvádza podobenstvo o poslednom súde. V Matúšovom evanjeliu je to posledný text pred Ježišovým umučením.

Podobenstvo o súde nie je len jedno z mnohých Ježišových rozprávaní. Je to naozaj súd, a to nad kňazským, zákonníckym a farizejským židovstvom. Matúšovo evanjelium bolo napísané najmä pre kresťanov, ktorí boli pôvodne Židia. Mnohí z nich mali stále problém pochopiť, čo je dôležité pred Bohom. Že nie je dôležité, ako sa obliekame, čo jedávame, ako sa umývame, ako sa pri modlitbe klaniame, dokonca, že nie sú dôležité ani Božie prikázania, ak nemilujeme. Iste, nepožaduje sa hocijaká láska, ale láska, ktorá podá pohár vody smädnému alebo rozdelí sa o kabát s tým, kto mrzne. Matúš chcel jasne povedať: za toto šiel Ježiš na smrť; za toto, že pred všetkými bohoslužbami, modlitbami, rituálmi, kostolmi dáš prednosť človeku, ktorý ťa práve potrebuje. Že dáš tomu dokonca prednosť bez toho, aby si to robil kvôli Bohu. Naopak, tak prirodzene si solidárny s trpiacom človekom, že sa čuduješ: Pane, kedy sme ťa videli ako nahého a priodeli sme ťa? (Mt 25,38) Niekto by sa mohol opýtať: Je potom kresťanstvo iba humanizmus, ľudskosť? Nie, tak sa to nedá povedať. Viera v Boha, počúvanie Božieho hlasu, je však motivácia i príkaz, aby sme videli človeka v núdzi, smútku, trápení, v túžbe po slobode, uzdravení, radosti. Zároveň tým skladáme skúšku z našej viery, z viery podľa Ježiša, že nielen vidíme, ale že sme aj schopní a silní iných uzdraviť, oslobodiť, potešiť, napojiť, nasýtiť či zaodieť.

V Ríme nedávno skončila biskupská synoda o mládeži. Cirkev si robí starosť, že sme sa odcudzili mladým ľuďom, a pýta sa, čo s tým. Možno by sme sa mali poučiť od sv. Martina. Jeho rodičia neboli kresťania. Jeho okolie nebolo kresťanské. Navyše bol v armáde, kde sa cenili iné hodnoty ako pomoc žobrákovi. Ako je možné, že mladého Martina oslovilo kresťanstvo? Pri vyšetrení viacerých zločinov sa zistí, že páchateľmi sú často bývalí policajti alebo vojaci. Novinári sa pýtali bývalého policajného prezidenta Spišiaka, kto je podľa neho dobrý policajt. On chvíľu hľadal slová, a potom povedal asi toto: Policajt musí byť drsňák. Ak nie je, ak nevie byť tvrdý, nebude dobrým policajtom. Pravda, vždy je u týchto ľudí nebezpečenstvo, že prejdú na druhú stranu... Martin neriešil dilemu: vojak-drsňák alebo nevojak-slaboch. V kresťanskej cirkvi musel mladý Martin spoznať mnoho silných, zdravých typov mužov a žien, keď sa naučil spájať silu s láskavosťou.

Snažme sa byť aj my takouto cirkvou. Nemôžeme byť ľuďmi, čo neobstoja vo svete, čo sú mäkkí, naivní a neschopní. Ale žime to ako sv. Martin, ktorý vedel spojiť silu s láskavosťou a múdrosť so skromnosťou. Aj my môžeme byť takými ľuďmi, môžeme si pomáhať, starí i mladí, aby sme sa takými ľuďmi naozaj stali.