Homília - 7.10.2018

Nakoľko je múdre politicko-právne bojovať o zákazy či dovolenia v súkromných až intímnych otázkach – to nie je téma na kázeň. Zaujíma nás však otázka, čo nám Ježiš o našich vzťahoch, partnerstvách a manželstvách vlastne povedal. Ak vtedy Ježiša počúvala nejaká žena, musela si pomyslieť: Konečne je tu niekto, kto neberie ženu ako bezprávny a hocikedy vymeniteľný prívesok jej muža! Boh ich stvoril od počiatku ako muža a ženu a povolal do vzájomného spoločenstva. Z tejto viery v Boha Stvoriteľa vidí Ježiš mojžišovské dovolenie len ako biednu odbočku, ako krívajúci prostriedok predísť niečomu horšiemu. Pre tvrdosť srdca, nie preto, že je to správne. Podobne by Ježiš odpovedal dnes, ak by sme sa ho pýtali na rozvody: Máte to, aby nebolo horšie...

Hovorí sa, že politika je umenie možného. Politika pri manželstvách reaguje na rôzne, často až protikladné postoje, a napokon rozhodne tak, ako to ľudia znesú (aspoň na istý čas, aspoň formálne). Tak kedysi dospel Mojžiš k zákonu, podľa ktorého mal muž moc nad ženou, tak dnešní politici zariadia to, čo je v spoločnosti možné, čo ľudia znesú. Nie preto, že je to dobré, ale že sa nateraz nedá presadiť nič lepšie. Človek však nežije v prvom rade podľa politiky a zákonov dohodnutých v parlamente. Mali by sme žiť podľa zákona, ktorý sa vlastne ani nepatrí zákonom nazývať. Je to hlas, je to volanie, čo sa ozýva v našom svedomí, našom srdci, sú to oči, ktoré sa na nás dívajú – a my sme radi, že sa dívajú. Jeden francúzsko-židovský filozof (E. Lévinas) to raz tak vystihol: Existujeme pred tvárou iného. Nestojíme predovšetkým pred svetským zákonom, ale pred Bohom a pred ľuďmi, ktorým na nás záleží.

Keď Ježiš odpovedal na otázku o rozvode, nevymyslel nové učenie, len pripomenul, čo Židia mali poznať zo svojej Biblie: Muž a žena sú si rovní nie na základe politických zákonov, ale Božieho stvorenia. Muž a žena poznajú, že patria k sebe, keď sa im otvoria oči a vidia, že donedávna cudzí človek je im bližší a dôležitejší ako rodičia, že sa majú až tak radi, že prijmú jeden za druhého zodpovednosť a stanú sa jedným telom, novou rodinou. Kde sa toto udeje, ide o manželstvo, ktoré by sa nemalo rozlúčiť, rozbiť.

Niektorí ľudia, keď počúvajú Ježišovo vysvetlenie, si povedia, že Ježiš sprísnil to, čo sa aj tak mnohým nedalo dodržať. Ale Ježiš nevytvoril žiaden ďalší zákon. Len pripomenul, čo je Bohom pôvodne chcené a napokon aj ľuďmi túžené. Častým omylom je, že Ježišove slová počúvame tak, akoby hovoril o formálnych manželstvách uzavretých podľa našich zákonov. Ale Ježiš predsa nehovorí, že to alebo ono manželstvo uzavreté a podpísané, je naozaj Bohom spojené. On hovorí, že mali by sme veriť a niečo pre to urobiť, aby bolo to naše manželstvo Bohom spojené. Jeho slová neoznamujú, že všetci a všetky, čo vošli do manželstva, sú teraz v klietke, z ktorej niet úniku. Jeho slová sú ohlasovaním viery, že nás Boh stvoril, a to rovnocenných a k láske, a zároveň nás vyzýva, aby sme sa pýtali, s kým nás chce Boh spojiť. A keď to spoznáme, aby sme pre to aj niečo urobili a svoje zvolené životné spoločenstvo si uchránili.

Pri sobášoch a svadbách som zažil rôzne zvyky. V jednej dedine, keď sa vyšlo z kostola, čakali pri bráne mládenci a ženíchovi na nohu pripevnili železnú guľu a reťaz zamkli na zámok. Ako vtip to bolo celkom dobré, ja som si však pomyslel: Keď som vyriekol tradičnú formulku – čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje, neodsúdil som predsa novomanželov na doživotie. Je to naopak, ak novomanželia veria Bohu i sebe, kňaz si môže len povzdychnúť: Čo už, ak vás Boh spojil, nepokazte si to.

Naše slová o vernosti a láske nie sú odsúdením na doživotie a nie sú ani chytaním vrabca na streche. Sú zvestovaním radostnej správy o žičlivej Božej vôli, ktorá sa nám s láskou prihovára a súčasne ponúka všetky prostriedky, aby sme poznali, kde je to naše osobné šťastie a aby sme ho aj dosiahli. Podporme sa navzájom v hľadaní, poznávaní i uskutočňovaní!